Spoločne to zvládneme V.

Autor: Ľuboš Zahradníček | 30.10.2018 o 19:54 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  20x

Aj ja som silno pociťoval potrebu niekam patriť, zvlášť v okamihu, ako som opustený stál v našom klube na brehu rieky. 

Keby Nikolas nebol zaklonil hlavu, tak mu prepichne hrdlo. Špic sa nebezpečne zabáral vľavo povyše hrtanu.
"Chceš niečo riešiť? Chceš?" agresia v Tomášovom hlase bola odzbrojujúca.
Ticho som sledoval scénu. Predstavoval som si ho v Nikolasovej pozícií. Ak by to bol môj nôž a bol by som v takom citovom rozpoložení, aké ma ovládalo, tak by práve chrčal vlastnú krv.
Laco sa prehrabával v Nikolasových veciach. Vzal do rúk peračník a prehodil ho do susednej šatne. Potom našiel pomaranč. Niekoľko krát si ho posunul z ruky do ruky: "Hej, Luki! Chceš?"
Lukáš neodpovedal, len posunkom naznačil a Laco mu ho hodil.
"Díki, kámo!"
Nakoniec našiel peňaženku. Vybral z nej papierovú bankovku. Sto korún.
"To bude stačiť, nie?" opýtal sa, ukázal ju Tomášovi.
"Na začiatok."
Laco sa k nám otočil.
"Viete prečo to robíme?"
Pokýval som hlavou. Netušil som. 
"Tak ja vám to teda poviem. Tuto, kolega je chudobný a ja tiež nemám na rozhadzovanie. Budete nám každý deň kupovať, desiate, vodu, čo zoženiete. Dnes bola rada na ňom, akože sa to volá tento zmrd?"
"N-N-Nikolas," zahapkal som.
"Mal nám doniesť cigarety. Vysral sa na to."
"Z kade ich mal zobrať? Nikde mu ich nepredajú." pošepkal som.
"To je mi u piči! Tak ukradni fotrovi! Keď poviem, že mi má doniesť cigarety, tak ich donesie!" udrel mi otvorenou dlaňou do čela a potom ma chytil za sánku, "keď poviem, že má kľaknúť a vykúriť ma, tak kľakne a vykúri ma. Zajtra si na rade ty," zašermoval vystretým ukazovákom pred mojou tvárou. 
"A čo ak nie?" prerušil som odvážne ticho po asi desiatich sekundách, v ktorom bolo počuť iba náš hlasitý vystrašený dych.  Nikolasa medzi tým pustili a ten sa doteperil ku nám na lavičku, držiac sa za hrdlo. Kútikom oka som si všimol, že má ranku, ktorá jemne krvácala. Neplakal, nedával na sebe nič poznať. Ale jedno mu to rozhodne nebolo.
"Toto bolo na ukážku. Ak to nebudete robiť, rozjebeme vás tak, že vás vlastná mater nespozná. Doba je zlá. Zvykajte si," mykol plecom a kľúče, ktoré stále Oliverovi nevrátil odhodil cez stenu až kamsi do tretej šatne od nás. Pri dopade bolestne zazvonili, akoby sa nám chceli vysmiať, "Tak vám treba!"
"Ide sem telocvikár," spustil poplach Lukáš. Vzbudilo to môj záujem. Telocvikár Havrila bol správny chlap. Nebál sa, väčšina mala pred ním rešpekt a zároveň bol obľúbený. Možno by sme mohli situáciu využiť a vyjsť s pravdou von.
"Dobrý deň," Tomáš a Laco vyšli pred šatňu.
"Ahojte chlapci, budem potrebovať Vašu pomoc," sledoval som ho cez mreže, Havrila nás však nevnímal. Akoby sme tu neboli. "Ohľadom zajtrajšieho turnaja, musíme vypratať telocvičňu."
"Ponáhľame sa domov pán učiteľ," preriekol Lukáš.
"Ako myslíš, ale nezabúdaj na čom sme sa dohodli," Havrila dvihol varovne ukazovák a potom si nás všimol "chlapci, čo vy tu ešte robíte?" a následne mu padol pohľad na Olivera držiaceho sa za rameno. Podozrievavo si nás prezrel, vrátane ôsmakov, "Je všetko v poriadku?"
To bol okamih, kedy sa situácia lámala. Oliver sa postavil a atmosféra razom zhustla. Povedz to! hovoril som si v duchu. Urob to, ostatní na to nemáme, no tak! Oliver vykročil k Havrilovi a pomedzi mreže sa na neho uprene zadíval.
"Všetko v naprostom poriadku. Pomáhali sme v kabinete fyziky sťahovať. Spadol som pri tom zo stoličky. Už sme na ceste domov."
Učiteľ na neho nemo pozeral a prikývol, "áno, rozumiem." Po krátkej chvíli ticha, v ktorej som aj napriek pochybnostiam, ktoré bolo poznať v hlase Havrilu, cítil neskonalé sklamanie a strach (alebo istú formu úľavy? Veď ich Oliver práve podržal, zbabelec. Za to sa nebudú chcieť pomstiť.)
"Za päť minút v telocvični," preriekol a odišiel.
"Tak zajtra ráno, sráči," hodil poznámku Lukáš a pobrali sa preč.

Vyšli sme zo školy a stretli Sama, ktorý sedel na zábradlí.
"Čo vám to tak trvalo?" opýtal sa, ale nám do rečí nebolo.
"Nerieš," odpovedal som s bolesťou v bruchu, ktorú občas zažívam tesne pred písomkou. Ten stres bol podobný, len príčina sa líšila.
"Majte sa chalani," pošepkal Daniel. Ani sa na nás nepozrel a odbočil k železničnému priecestiu.
"Hej Daniel", zastavil ho Oliver, "Nechceš ísť s nami? Aspoň na chvíľu."
Pokýval záporne hlavou a ani na moment nezastavil. Pozreli sme sklamane na seba, zámer nám nevyšiel, aj keď sa zdalo, že po nepríjemnostiach v šatni ho máme nalomeného. Pobrali sme sa do klubu bez neho.
"Stretli sme Tomáša, ten hajzel po nás chce, aby sme im kupovali rôzne veci."
"Toho sa neboj, je to len také bla bla bla," my štyria sme už vedeli, čo sa skrýva za tým "bla bla bla".
"Nie je, pustili sa do nás. Vraj im už Niki mal niečo doniesť."
"Nekecaj!" preriekol prekvapený Samo. "To nemôžeme nechať tak!"
"Je to pravda, Nikolas?" opýtal som sa.
"Marek, ty si bol na Marse keď ma skoro podrezal?"
"Že si im mal niečo kúpiť. Myslel som, že si vymýšľajú."
Nikolas sklopil pohľad a zahanbene dodal "áno, je. Včera. Chcel som Vám to povedať, ale ... " nedokončil. Zastavil som sa a prekvapene na neho pozrel.
"Zbláznil si sa?!" chytil som ho za vetrovku a pritiahol k sebe "... kedy si to chcel riešiť?"
"Prestaň," odstrčil ma, "neveril som, že to spravia."
"Na Marse žiješ možno ty. Nepoznáš ich? Mohli sme tomu predísť."
"Prepáč," pošepkal s pohľadom kamsi bokom. Vzdychol som a odpovedal niečo v zmysle, že už sa stalo. Potľapkal som ho po ramene a spoločne sme sa pohli ďalej. Klub pomôže rany zahojiť. Aspoň trochu. Po chvíli nás zastavil čísi hlas.
"Chlapci, počkajte."
Otočil som sa. Bol to Daniel.
"Idete ku rieke? Môžem ísť s vami?" pozrel na mňa. Vyšlo to.  Usmial som sa a privolil. 

Vymysleli sme mu prijímaciu skúšku - zapáliť sviečku a pri svetle "svätého plamienka" zložiť prísahu, ktorú po vetách po nás opakoval. Následne mu každý nalial pár kvapiek vosku na dlaň a potom musel zahasiť knôt naslinenými prstami. Všetko so zaťatými zubami zvládol a zakaždým si vydýchol - nebolo to tak ťažké. 
Daniel sa uvoľnil, už nebol tým prestrašeným chlapcom, ako keď ho ôsmaci mlátili alebo z posledného incidentu v šatni. Spoločne sme si rozprávali rôzne zážitky z prázdnin, na ktorých sme sa smiali, žasli alebo len počúvali jeden druhého.
Ako nás tí magori zvyknú trápiť sme neriešili. Cieľom bol únik od problémov.

Nezdržali sme sa dlho. Čakali nás povinnosti do školy, dôležitá písomka, bolo sa nám treba učiť. Chlapci sa pobrali domov, len ja som ešte chvíľu ostal. Chcel som byť sám.
Pozoroval som rieku, ktorej špinavá hnedá voda si to švihala riadnym tempom. Hladina bola vyššie, ako zvyčajne. Rieka života, zašpinená bordelom a odpadom, ktorý nás chcel otráviť. Niečo nám brala, no nás to robilo silnejšími. Cítil som ako putá medzi nami pevnejú, ruka v ruke s tým ako silnel tlak okolia. Ako silnelo tyranizovanie tých, ktorým hlúpe správanie pripadalo zaujímavé a vtipné. Vrátane rovesníkov z triedy. S týmto všetkým medzi nami piatimi rástla túžba po spoločnej prítomnosti, hraničiaca až s akousi formou lásky, či závislosti. Daniel bol od toho dňa neoddeliteľnou súčasťou. Prijímal to plnými dúškami a my sme mu chceli kamarátstvo dať.
Aj ja som silno pociťoval potrebu niekam patriť, zvlášť v okamihu, ako som opustený stál v našom klube na brehu rieky. 

(Drobnosť, čo sa tam odohrala a nikto o nej dodnes nevie, bola tá časť zážitku, ktorú sa ani Adam nemal dozvedieť. Pre Mareka mala mimoriadny význam. Ako tam tak stál ruky si dal do nohavíc a vo vrecku našiel pokrčený papierik. Deň pred tým, keď upratoval, ho náhodou našiel zastrčený v jednej knihe. Písal to Marekov otec pred tým, ako opustil rodinu.

"Moja drahá žena.

Dňa 22. mája 1995 o 10:33 som odniesol z našej chaty všetky veci domov. Odpusť mi prosím ťa, nemohol som inak. Kúpili sme si to na to, aby sme to spoločne užívali.

Pamätáš? Spoločne zostarnúť. Spoločne ťahať vozík. 

Spoločne to zvládneme."

Vtedy mu myšlienka vyjadrená na konci textu presne opísala jeho pocity. Spoločne - to bolo to slovo, ktoré triafalo do čierneho, nositeľ významu, hlavná pointa, šíp, ktorý neomylne triafa terč. To, o čom to celé je.
SPOLOČNE to zvládneme.)

V tom čase som už vedel, že môj nevlastný brat nám nepomôže. Nebola medzi nami citová väzba, nezáležalo mu na mne. Ernest patril do ich partie, výpadov voči nám - z akejsi pokrivenej slušnosti - sa nezúčastňoval. Neskôr som sa dozvedel, že nás títo agresori najprv "púšťali". Vedeli v akom rodinnom vzťahu voči mne je Ernest a nechceli ho dráždiť. V septembri však pochopili, že môžu, že žiadna ochrana z jeho strany sa nekonať nebude.

Je to jedna z dvoch vecí, ktoré mu nezabudnem. Tá druhá, tá bola ešte horšia. O nej ti poviem neskôr.

Tým zmrdom som na ďalší deň, to bol piatok, nič nedoniesol a možno som mal tak trochu šťastie - vôbec do školy neprišli.

Poobede sme už všetci piati sedeli vo vlaku a na dva dni išli v ústrety úplne inému svetu. Rodičia nás  vzali na trampskú akciu. Bol to azda najlepší víkend v mojom živote a prvá takáto akcia pre Daniela.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Píše Ivan Mikloš

Priznám sa, mám veľké obavy (píše Ivan Mikloš)

Bojím sa toho istého, čoho Steven Pinker.


Už ste čítali?