- Čo sa mu stalo? – zaznelo z úst Eleny a neznámemu mužovi sa zahľadela do tváre. Držal v rukách svietiacu baterku, aj keď bol krásny slnečný deň. Čupiac sa opieral o studené kamene múru hradnej veže. Jej tvár bola veľmi blízko jeho tváre. Pomaly si kvokla, až sa dostala na jeho úroveň. Zreničky mal rozšírené, akoby sa díval do tmy. Vôbec nereagovali na denné svetlo. Triasol sa. Bolo desať hodín pred obedom.
- Netuším. – povedala jej kamarátka, opatrne si dala dole slnečné okuliare a v jej očiach bolo poznať, že jej nie je všetko jedno a najradšej by sa otočila a zdrhla niekam preč.
– Vyzerá akoby bol v silnom šoku. Nereaguje na nič. Pozri prejdem mu rukou popred oči. Je ako z kameňa. Ani nepohne. - Elena dva krát prešla otvorenou dlaňou tesne popred jeho tvár. Mohla počuť jeho trhaný dych.
- Hovorí sa, že je to naozaj zvláštne miesto. - preriekla Elenina kamarátka a začala ďalšiu vetu, niečo legendami o duchoch na tomto mieste. Radšej však nedokončila. Elena bola pragmatička a silná materialistka. Na duchov neverila a vo všetkom hľadala jasné a logické odpovede. Lepšie bolo žiadne „bláboly“, ako to s radosťou posmešne nazývala, nerozvíjať.
- Ale toto nie je duch! Toto je človek z mäsa a kostí. A niečo sa mu stalo.
- Určite. Zavoláme pomoc. – skôr, ako stihla niečo urobiť, ktosi z diaľky zakričal: „Hej. Poďte sem! Toto musíte vidieť!“
XXX
Neskoro poobede, deň pred tým
Ivan sa na chvíľu zastavil. Lístie prestalo vydávať svoj typický lesný zvuk pod váhou ich nôh. Cítili tú vôňu. Pach brezovej kôry, ktorý im pripomenul ich detstvo, ich šantenie, spoločné zážitky. Kde sú tie časy? Toľko krát sa už pýtal. A odpoveď? Kdesi vzadu. V diaľke, v nedohľadne, kdesi v minulosti. Možno za tými ruinami. Možno priamo v nich.
Zapichol palicu do zeme a keďže tá mu siahala až po bradu, oprel si svoju ťažkú, vedomosťami zo skúšok zmorenú hlavu. Chvíľu sa díval pred seba a už by sa na jeho perách aj objavil úsmev, keby ho nevyrušil jeho kamarát Martin.
- Ivan nezdržuj. Máme málo času!
Martin bol silný, nechcem rovno napísať, že tučný. Mal rád prírodu. Často chodieval do kopcov, okolie mesta mal prechodené lepšie ako lesná zver. Na to, akú mal na pohľad postavu bol zdatný a v kondičke.
- Oddýchneme si až na mieste. - precedil popod nos, akoby sa to aj jemu zdalo dlho.
- Neboj sa o mňa, ja som v pohode. – odvetil Ivan, odtrhol svoj zasnený pohľad od korún stromov („Ešte sa vidíme“ pomyslel si ani nevie prečo. Myslel to smerom k tým stromom a k ich korunám), odlepil sa od palice a rezko ho dobehol. Turistický krok, ktorý títo silní muži nasadili ich za necelých desať minút doviedol k prvým rozbitým múrom.
XXX
Hradisko nebolo rozľahlé. Zo strany z ktorej je prístupová cesta, bola kedysi dávno mohutná hradba s vežou a spúšťacou bránou, pred ktorou stavitelia vykopali systém priekop. Zvyšky tohto systému sú stále dobre pozorovateľné. Možno kedysi slúžili ako náročná prekážka pred dobytím hradu, dnes neboli problémom ani pre priemerného človeka v obyčajných botaskách.
Slnko bolo stále vysoko nad obzorom, no dvaja výletníci vedeli, že oddychovať teraz nie je dobrý nápad. Majú ešte dve hodiny. Ivan si zložil batoh, ktorý ho na netrénovanom chrbte začal tlačiť a s úľavou sa obzrel po malom priestore, ktorý kedysi slúžil ako nádvorie.
- Toto je ono? – opýtal sa s úškľabkom.
- Podľa toho, čo myslíš? – odvetil Martin stojac nad ohniskom. – Ak myslíš, že tu budeme stanovať, tak áno, toto je ono. – dodal skôr, ako Ivan mohol zareagovať
- Nie, nie to... – pošepkal Ivan trochu priškrtene, akoby sa už začínal báť. – Len akosi... – nedokončil myšlienku. -... to tu sa diali tie veci? – zároveň však sám nevedel aké. Dohodli sa, že mu Martin o tom povie až večer pri ohnisku.
- Ťažko povedať. – Martin prišiel k nemu a tiež sa zahľadel na vysoký hradný múr, v ktorom boli diery ako smutná spomienka na gotické okná.
- Poď! – potľapkal Ivana po pleci. – Kým zapadne Slnko, musíme postaviť stan. Po tme sa stavia ťažko. Bude mi zima a chcem niečo zjesť, preto sa treba pripraviť. - povedal, akoby myslel iba na seba. Ivan si to nevšimol.
XXX
Asi o siedmej večer, keď už bolo všetko pripravené a stačilo iba škrtnúť zápalkou, rozhorieť oheň a opekať, sa obaja rozhodli tajomnú zrúcaninu preskúmať.
Samotný hrad vrátane kaplnky bol maličký, bolo to iba niekoľko miestností, odhadom tak päť na jedno podlažie.
-... Filakovský hrad, hrad Sihoť a tuším Dregély. Tieto boli dobyté turkami. Avšak tento je iný. Páni, ktorí ho vlastnili boli poriadni elegáni. Ak by žili dnes, mali by vyvoňané aj slipy. Všimni si z čoho boli postavené múry. Všimni si zvyšky omietky. Páni mali peniaze. – povedal Martin čupiac asi meter nad zemou v diere v múre, ktorá pravdepodobne bola kedysi vchodom do miestnosti, na prvom alebo druhom podlaží. Podlaha sa prepadla a Martin mohol hore vyliezť iba s pomocou trčiacich kameňov.
- V čom je iný? - opýtal sa Ivan, pričom vedel, že Martinová poznámka o elegánoch nebola odpoveďou. Tá sa schovávala v omnoho temnejších zákutiach ľudských duší.
- Podľa legendy ten hrad turci po dobytí sami podpálili. Lenže oni ho pôvodne nedobýjali pre to, aby ho zničili. Dôvod prečo ľahol nakoniec popolom nie je dodnes celkom jasný. Historické pramene spomínajú, že veľa z miestnych z hradu utieklo. K smrti vystrašení, dohnaní skoro až do šialenstva. Tí čo ostali, krátko na to nechali hrad zničiť.
- O tej legende si mi už hovoril, čo si o nej myslíš?
- Samotnú legendu som ti ešte nepovedal.
- Ja viem. Dejú sa tu nejaké zvláštne veci, ak som správne pochopil. Môžem poznať tvoj názor na to?
- Aj mne sa tu stala jedna zvláštna vec. Nedávno, asi pred pol rokom. Porozprávam ti o tom až tesne pred spaním, po tme, pri ohni. Tak to bude lepšie. Poserieš sa od strachu. - poslednú vetu Martin pošepkal a potom pozrel na Ivana. Zahanbil sa, vyznelo to príliš detsky, čo si uvedomil neskoro. Ivanov pohľad mu to len potvrdil. Nemal to povedať.
Zliezol dolu. Opäť potľapkal svojho kamaráta po ramene, ako to má vo zvyku, hovoriac : „Poďme sa pozrieť ešte sem.“ ukázal pred seba na mohutnú hradnú vežu, spojenú so zvyškami hlavného paláca, ktorého múry sa hrdo dvíhali do úctyhodnej výšky. Zachovali sa v nej zvyšky kamenných točitých schodov, po ktorých sa dalo vyjsť o celé jedno podlažie vyššie.
Martina to vzrušovalo. Vždy mal rád objaviteľské výpravy, skúmanie histórie. Ivan do toho nebol až taký blázon, no teraz šiel napred. Na poslednom schode sa zastavil. Stál potichu. Nehovoril nič. Vôbec nič. Pred sebou mal meter hrubé murivo, po ktorom sa dalo prechádzať, za sebou Martina, ktorý tiež chcel vidieť. No on tam len stál. A keď sa naveľa pohol, len si chytil lakte, ktoré mu už rukávy trička nezakrývali a trhane si ich začal šúchať. Pomedzi zuby rovnako trhane vtiahol aj vydýchol vzduch.
- Ivan, čo je? Chcem aj ja vidieť.
- Ja viem. – pošepkal rázne.
- Tak sa pohni ďalej. – reagoval Martin, ktorému sa tiež zdalo, že niečo s jeho kamarátom nie je v poriadku. Avšak pripísal to len vlastnému zdaniu a nevenoval tomu ďalej pozornosť. Ivan mu však neodpovedal. Len vyslovil „Cítiš to?“
Ani jeden z nich nič nehovoril. Po chvíli sa Martin trochu naklonil, aby aspoň z uhla videl svojmu kamarátovi do tváre. A vtedy si uvedomil, že sa mu to nezdá. Ivan sa naozaj klepal ako osika. Hrá to na neho? Chce ho takto lacno vystrašiť? Na predlaktí sa mu objavila husia koža.
- Zima.
- Zima?
- Je tu zima. Schladilo sa. A poriadne.
- Prosím ťa, čo to trepeš? Je stále dobrých dvadsaťpäť stupňov!
Ivan naveľa, naveľa, stále sa trasúc, vystúpil aj posledný schod a po múre sa vydal doprava. Martin na neho ešte chvíľu podozrievavo pozeral a v kútiku duše sa mu rodila obava, ktorú však nechcel vysloviť nahlas. Možno je všetko v poriadku a možno sa naozaj niečo deje. Ale tak zrazu? Neriešil to, no v mysli, kdesi na pozadí mu to naďalej ostávalo. Dal sa na opačnú stranu ako Ivan. Ten kráčal pomaly, opatrne a dobre si obzeral okolie, zbytky architektúry, nádhernú okolitú krajinu a zapadajúce Slnko, ktoré zalievalo všetko do teplých červených a žltých odtieňov. Aj tých zopár mrakov plávajúcich po oblohe, ktorým sa laicky hovorí mraky dobrého počasia, z ktorých jeden bol väčší, súmernejší, mal inú farbu a bol podstatne nižšie, ako všetky ostatné. Na chvíľu ho ten úkaz zaujal, no potom mu nevenoval ďalšiu pozornosť.
Zastavil sa.
Niečo tu nie je v poriadku, pomyslel si. Cítil, že aj keď Slnko zapadá a je stále veľmi silné, on sa trasie, ba čo viac, keď vydýchol, z úst mu vyšla para.
Para v lete?
To znamená len jediné. Nemôže to byť v ňom. Zima, ktorú cíti, tu skutočne je. Nevedel si vysvetliť, ako je to možné. Necítil sa chorý, ba naopak, síl mal ešte dosť.
Ak ten chlad tu je a cíti ho, ako to, že ho necíti aj Martin? Možno preto, lebo sú teraz ďalej od seba? Lebo sa akýmsi zázrakom vyhol mase chladného vzduchu? Akoby to urobil? Ten pocit chladu nie je normálny.
Pomaličky urobil pár krokov, aby sa odrazu opäť zastavil. Uprostred kroku. Díval sa na miesto, kam chcel došlapnúť, ale neurobil tak. Nohu, ktorú mal vystrčenú dopredu, stiahol naspäť.
Nechápal to.
Niečo za začalo diať, ale ešte nevedel čo. Nemal dosť informácií. Všetky totiž akoby vychádzali z jeho vnútra - premkol ho silný strach. Obavy. Avšak nie z pádu. Z čoho? Pýtal sa to sám seba. Mal pred sebou iba múr, miestami z neho rástli steblá trávy
... nevie z čoho. Iracionálny strach.
Z niečoho...
Tu sa niečo stalo. Prebehlo mu mysľou. Tu v tej miestnosti.
Strach, ktorý cítil nebol jeho vlastný. Bolo to, ako nejaký druh žiarenia, čohosi, čo vychádzalo z kamenia, stien, akoby tieto múry ten strach vyžarovali. Nepochopiteľný, nezmyselný, bezdôvodný. Jednoducho sa bál. Nič viac.
Jediné čo vedel je, že...
Tu sa niečo stalo.
Tu v tejto miestnosti.
Tu v tejto miestnosti, ktorá už neexistuje, pretože podlaha sa prepadla a múry akurát v tejto výške končia.
Urobil krok späť a pocit strachu, ktorý ho dovtedy ovládal sa razom stratil. Opadol z neho, ako omietka z múru po silnom náraze. Díval sa na to miesto pred sebou, akoby tam hľadal rozbité črepiny vlastných pocitov, ktorého ešte pred chvíľou ovládali, šokovaný, neschopný slov, roztrasený, ani nevedel, či od zimy alebo toho niečoho neviditeľného. Krok pred ním...
... sa niečo stalo...
- Zaujímavé miesto. – poznamenal nezúčastnene Martin. Ivan sa k nemu otočil. Chcel ísť preč. Utiecť ďaleko, najlepšie domov, do bezpečia. Alebo aspoň do najbližšieho obydlia, dediny.
Netušil, že táto prosba, túžba ostane už navždy nenaplnená.
XXX
Ivan v ten večer veľa nerozprával. Väčšinou len mlčky sedel, načúval nočnému tichu stredovekej stavby a svoj pohľad upriamoval do skákajúcich plameňov. Kým opekal svoju špekačku, sem tam si ju obtrel o krajec chleba, aby zachytil slanú masť vytekajúcu z narezaných koncov.
Martinovi nepovedal ani o svojom divnom zážitku. Načo? Ešte si o ňom bude myslieť, že je blázon. Teraz by však toto miesto neopustil.
Niečo sa tam stalo.
Je tu teplo a svetlo a ten hrad vedľa nich je tak temný. Ukrýva akúsi divnú legendu o hradnom pánovi, príšerne kvíliacom škriatkovi s čiernou kožou, ktorý opakoval celý život iba jednu jedinú vetu a o zvláštnom červenom slize. Ľudská fantázia nepozná medze. Ničomu z toho neveril, no keď sa náhodou obzrel za seba, rástli v ňom nepríjemné pocity.
Niečo sa stalo...
Tam... v tej miestnosti...
Nechce tú legendu počuť. Je ustatý, bolia ho nohy, chrbát a keď doje svoj kus upečeného mäsa, pôjde vykonať malú potrebu, niekde obďaleč do kríkov a chvíľu na to si ľahne. Zaviazal sa prežiť noc na tomto bizarnom mieste. Splní to, čo povedal, že splní. V noci sa nič nestane (veď, čo by sa aj malo?) a ráno? Najedia sa, zbalia stany a poberú sa domov.
Tam... do tej miestnosti.
Nechcel svojimi názormi nahnevať Martina, ktorý tiež z akéhosi dôvodu mlčal. Posledné, čo si pamätal, keď už ležal vo svojom spacáku v stane bolo, že Martin zazipsoval vchod do stanu a pred tým, ako zhasol lampu, ktorú mal na čele, vliezol do svojho spacieho vaku. V ohnisku ešte poskakoval malý plamienok, sem tam s prasknutím vyletela do nočného vzduchu iskra a jemný hukot ohníka pomaly tíchol a uspával.
XXX
Ad mortem te in iudicio redimetur.
Ivan na široko otvoril oči.
Ad mortem te in iudicio redimetur.
Chvíľu mu trvalo, kým si uvedomil, kde je. Cítil chlad tak silný, až ho štípal na koži. Opäť. Bol to nočný vzduch. Alebo nie? Nemrzlo, ale bol dosť nepríjemný.
Najprv sa iba pozeral pred seba a rozmýšľal z kade prichádza tá zima.
Spal? Asi áno. Ako dlho? Vystrčil ruku zo spacáku a do rozohriatej kože sa mu okamžite zabodol studený vzduch. Pozrel na svoje hodinky. Zeleno podfarbený displej ukazoval 2:32.
V tom sa ozvalo pošepky :Ad mortem te in iudicio redimetur.
Ivan sa prudko na ten šepot otočil. Vyšlo to niekde od hradu. Zdalo sa mu to výrazné a jasné. Pozrel na plachtu stanu spoza ktorej to počul a až v tom momente si všimol čosi zvláštne – vôbec nebola až taká čiernočierna tma. Oheň v ohnisku stále horel. Po toľkých hodinách predsa musel dávno zhasnúť. Ktoré ohnisko vydrží horieť takmer štyri hodiny bez prikladania dreva? Žlté plamene živo vychádzali do hora akoby pálili práve priložené palivo. Osvetľovali stan, jeho steny, aj jeho vnútro. Zvláštne. Horeli akoby spomalene. Akoby sa chceli zastaviť a navždy zmrznúť v takejto polohe. To však nebolo všetko.
Prečo je vchod do stanu otvorený?
Ad mortem te in iudicio redimetur, zaznelo znovu. Teraz to bolo celkom blízko stanu. Dokonca sa mu zdalo, akoby to niekto povedal priamo dnu – v stane. S Ivanom opäť trhlo od ľaku. Automaticky sa posunul ďalej od steny.
- Počuješ to? – opýtal sa a ďalej napínal sluch. Opäť nastalo ticho. Iba čo vonku horel oheň (ten, čo už nemal horieť) a občas zapráskalo drevo.
Nebolo ticho.
Lebo...
... tu sa niečo stalo...
... spoza toho všetkého...
... tu v tejto miestnosti...
... spoza hradných múrov...
... tu.
... prichádzal akýsi ďalší zvuk. Nedokázal si ho nijak zaradiť. Nedokázal si vybaviť žiadne zviera, ani nič iné, čo by to mohlo vydávať.
- Martin...
Bolo to vzdialené kvílenie. Podobné, ako keď škrípu pneumatiky na asfalte, ale ešte pisklavejšie a vyššie a hlavne súvislé. Stíšilo sa to a opäť nabralo na sile, aby sa zase stíšilo.
Čo to je za zvuk?
- Martin, Maťo! Počuješ to? – načiahol sa za svojim kamarátom, aby ho zobudil. Rukou siahol do prázdneho rozopnutého spacieho vaku.
Kvílenie...
Zvraštil čelo a pomaly sa otočil.
Kvílenie, ako od pneumatík...
Zároveň vzal do druhej ruky svoju baterku, ktorú si položil vedľa spacáku, keď si líhal spať.
Plameň stále horel... kvílil.
Zasvietil...
... vzdialene.
... na prázdny spacák. Martin tu nebol. Nebol v stane. Pocítil znepokojenie.
- Martin?! – zavolal na neho, ale snažil sa nekričať. Odrazu počul spoza stanu kroky. Potešil sa. Neveril na duchov, ani nič tomu podobné. Určite to je jeho kamarát. Priblížili sa a prešli okolo. Na Ivanovo volanie však neprišla žiadna odpoveď. Zneli pomaly a tesne pri vchode sa zastavili tak, že Ivan tú postavu stále nevidel. Iba čo jej tieň na chvíľu zakryl plamene ohňa. Živá bytosť … to áno, ale čo ak to predsa len nie je Martin? Čo ak to nie je vôbec človek? Martin by určite odpovedal. Teraz sa však všade rozliehalo iba zlovestné hlučné ticho.
-Martin, si to ty... – znelo skôr ako konštatovanie, vyvolané túžbou po tom, aby to naozaj bol on. Ivan obrátil svetlo z baterky tým smerom a sám sa tam pohol, aby sa uistil o svojej pravde a zahnal aj tie najmenšie iracionálne obavy z neznáma, aby sa presvedčil, že aj to kvílenie, bola iba jeho vlastná predstava. Možno stále pretrvávajúci sen (teraz to už nepočul)?
Akonáhle sa však priblížil k plátennej stene stanu, z miesta, kde sa kroky zastavili sa ozvalo hlasité zakvílenie tajomných neznámych slov „Ad mortem te in iudicio redimetur.“.
Bol to výkrik, ale neznel ľudsky.
Ivan stuhol hrôzou.
To nie je človek. Hlasivky žiadneho človeka nemajú takýto zvuk. Radšej sa nehýbal, len vydesene upieral pohľad a svetlo tým smerom. V tom krátkom momente, ktorý mohol trvať asi dve alebo tri sekundy, videl vo svetle baterky, ktoré presvietilo plachtu z ktorej bola vyrobená stena stanu, že čosi tam je. Je to skutočné. Na druhej strane, čosi osvietil. Čosi veľmi blízko. Avšak nerozoznal čo, pretože v okamihu, ktorý nasledoval to niečo vrazilo do stanu. Ivan dostal silný úder a odhodilo ho na bok. Ozvalo sa opäť to zbesilé kvílenie, avšak teraz bolo veľmi blízko a bolo ohlušujúce. Chytilo sa to konštrukcie a začalo s ňou triasť a metať.
Ježiši Kriste, čo to je?
Zdalo sa mu, že je úplne bezmocný. V tom mu napadlo, že by mal utiecť. Ak tu ostane, je po ňom. Nevedel prečo. Netušil, či mu útek pomôže. Zdalo sa mu to, ako jediná cesta.
Možno je to Martin. Ale on by to neurobil. Nevystrašil by samoúčelne svojho kamaráta. Takto lacne, pubertiacky. A s takýmito zvukmi, ktoré navyše nemohol vydávať sám. Ale čo ak...
Baterku z rúk nepúšťal. Otočil sa na chrbát a počul, ako kovové rúrky, z ktorých bola postavená konštrukcia poľavujú pod náporom. Videl, ako sa jedna z nich ohla priamo nad ním. Pokúsil sa dostať k východu, no to „niečo“, čo rúcalo stan sa zvalilo priamo na neho.
„To nie je človek!“ prebehlo mu mysľou. Človek nemá tak tvrdé a hrbolaté telo. Pripadalo mu to, ako kameň, betón alebo také niečo, no zároveň sa to hýbalo.
Začal sa plaziť, aj keď pritlačený veľkou váhou tej divnej masy.
Počul, ako ďalšia z rúriek praskla a následne mu spadla na hlavu. Celý stan odrazu povolil a on sa ocitol zamotaný v plachtách.
Akosi sa mu podarilo z toho dostať a ocitol sa vonku. Prvé čo si všimol bola dosť hustá hmla. Svetlo ohňa ju síce dokázalo prekonať, no hradné múry, vzdialené len asi desať metrov už vidno nebolo. Kľačal a rukami sa dotýkal zeme. Na dlaniach cítil chladivú trávu, avšak keď si uvedomil, že je možno v bezprostrednom ohrození života – alebo aspoň duševného zdravia, bolo mu jasné, že musí utiecť. Vtedy akoby sa všetko zastavilo. Zbúraný stan bol za ním. Rovnako tak aj to, čo ho zbúralo. Počul jemný šuchotavý pohyb. Možno ono samé bolo prekvapené, že v stane je niečo živé. Spravila sa mu husia koža. Cítil ako ho to pozoruje.
Vzduchom sa začalo plýžiť hrozivé, tiché a hlboké vrčanie na pozadí ktorého sa strácal ten hrozný kvíliaci zvuk. Ostrejšie ako plamene ohňa prerážalo neprirodzene, desivo hustú hmlu … akoby to priniesla samotná hmla.
Akoby tá hmla bolatohodomovom a teraz, keď prišla, vypustila túto hrôzu priamo na nich. Presnejšie na Ivana. Z inej dimenzie, možno z viacrozmerného priestoru, do ktorého sa v tom opare schovávali otvorené dvere. Dalo sa cez ne prejsť, ale filter, ktorý obsahovali zničil zdravý rozum. Určite sa mu dialo to isté.
Kde je Martin, netuší.
To nie je človek.
Vychádzalo to z rovnakého hrdla, rovnakých hlasiviek. A bolo to nasmerované k nemu.
Ten pohľad sa na jeho chrbte doslova zhmotňoval. Doslova mu to behalo po stavcoch, ako chladný prst nestvory, ktorá sa za chvíľu premení na zubatú s kosou. Vedel, že ak by sa otočil, uvidel by to, čo by znamenalo definitívne zničenie jeho osobnosti, rozpustenie jeho ja v roztoku desu, v koncentrovanej kyseline hrôzy.
Tak strašné to bolo a to aj keď sa na to nepozeral.
Prvý pohyb na ktorý sa zmohol po tejto krátkej chvíli (najhoršej v jeho živote), bol pohyb očí. Nasmeroval svoj pohľad dolu, k rukám, ktoré sa dotýkali trávy, jemne sa strácali v bledom opare. To nie tá tráva bola chladivá. Roztrasene, pomaly natočil pravú ruku. Mal ju zamazanú od akejsi červenkastej lepkavej tekutiny, ktorá bola na zemi. Nevedel čo to je. Krv to však určite nebola.
Pripomenulo mu to akýsi sliz.
Vrčanie, kvílenie …
Skutočný chlad nevnímal. Snažil sa ignorovať kvílenie, aj keď to bolo tak mrazivo desivé, že to nešlo. Prudko vstal. Otočil sa. Nebral do úvahy, že za ním je to … zámerne sa nepozrel (áno, bolo to tam) a bez rozmyslu sa rozbehol preč.
Prebehol okolo a bežal čo mu sily stačili.
Tu sa niečo stalo...
Nepremýšľal kam. Preskočil ohnište a utekal, kam mu roztrasené a skákajúce svetlo z baterky ukázalo cestu.
... tu v tej miestnosti.
Rázne vydychoval a od strachu cítil bolesť v bruchu. Utekal okolo oblého múru hradnej veže. Ďalej do temnoty po úzkom chodníku. Tvár mu bičovali konáre krov, stromov, miešané s divnou hustou hmlou. Potkol sa o koreň, ale podarilo sa mu udržať rovnováhu. Okrem malého kúsku zeme pred sebou vôbec nevidel kam uteká.
Je to zlé. Utekať v panike je to najhoršie čo môže. Vybičuje to strach do nepríčetna.
V tom sa zastavil.
... niečo sa stalo...
Pomaly dvihol kužeľ svetla pred seba. Ruka sa mu triasla. Dýchal krátko a prudko. Druhou rukou mimovoľne chytil ktorýsi kameň muriva a končeky prstov pritlačil o jeho hladký povrch. Stál tak a pred ním osvetľoval postavu svojho kamaráta.
To nie je človek.
S hrôzou si pripustil, že to, čo zbúralo stan predsa len nebol Martin. Utiekol z tade a nevšimol si, že by ho Martin obehol. Aj keď mu to v jednom momente napadlo, aj keď tak nejako v kútiku duše možno dúfal, že tým sa ten bizarný zážitok vysvetlí.
- Maťo? – pošepkal Ivan a slzy sa mu skotúľali po líciach. Nikdy by si nepomyslel, že sa dokáže tak rýchlo psychicky zložiť. Pocítil iracionálnu radosť, že vidí svojho kamaráta živého. No radosť sa stratila vo chvíli, keď mu došlo, čo vlastne vidí. Martin nereagoval. Ani sa nepomohol. Stál čelom k múru, ruky mal voľne vedľa tela a bol nahý.
Nahý!
- Ad mortem te in iudicio redimetur. – povedal odrazu. Stromy okolo hradu šumeli vo vánku. Ivan nehybne stál. Aj by prišiel k svojmu kamarátovi, ale príšerne sa bál.
- Maťo, prosím ?
Ticho.
- Povedz niečo!
Namiesto toho však Martin spravil krok k stene a doslova sa v nej rozplynul. Zmizol. Ivan trasúc sa roztvoril ústa a zízal na mŕtvu bielu stenu hradnej veže, ktorú si osvetľoval baterkou a pri ktorej ešte pred chvíľou stál jeho kamarát.
XXX
„Hej. Poďte sem! Toto musíte vidieť!“
Obe dámy sa otočili. Bol to Elenin priateľ Milan. Zatiaľ, čo jej kamarátka volala pomoc, Elena vyšla na priestranstvo, ktoré bolo kedysi nádvorím. Spomalila svoj krok a s úžasom sa rozhliadla. Prišla až k Milanovi a potom urobila ešte pár krokov, kým sa zastavila.
- Ježiši Kriste, to je spúšť! – pošepkala s údivom, otočila hlavu k Milanovi. – Čo sa tu stalo?
Milan, rovnako prekvapený, mykol plecami.
Otočila sa späť.
Všade bolo rozťahané a roztrhané šatstvo, váľali sa iné predmety vrátane rozbitého fotoaparátu, potravín, fliaš... Videla turistický batoh na jednom boku akoby rozstrihnutý a až na ňom si všimla čosi červené. Bol umazaný akýmsi slizom, plazmou alebo podobným niečím. Až keď sa prizrela bližšie, všimla si, že ten sajrajt je všade, na všetkých veciach.
Elenina kamarátka sa objavila za krátku chvíľu.
- Pomoc už je na ceste. - spomalila a jej krok sa stal na prvý pohľad veľmi neistý. Zadívala sa kamsi za dvojicu Elenu a Milana. Najprv si obaja mysleli, že ju prekvapilo to isté, čo ich dvoch. Bordel, rozhádzané veci a špina, ktorou boli pokryté. Skutočnosť bola trochu iná a o poznanie desivejšia. V jej pohľade nebolo iba prekvapenie, ale pocítili v ňom aj esenciu strachu. Zízala na niečo vzdialené a pri tom si vôbec neuvedomila prítomnosť strhnutého stanu, zničeného batohu a oblečenia.
Keď si obaja všimli jej prekvapený výraz, najprv s otáznikom v hlave pozreli na seba a potom prišli ku nej. Nie, nedíva sa na nich, skutočne vidí niečo v diaľke. Zvraštila obočie, akoby sa to snažila pochopiť. Svetlo medzitým trochu potemnelo a tiene sa stratili, ako keď oblačnosť prikryje Slnko. Akoby na znamenie sa aj oni naraz pozreli tým smerom.
Áno, bolo to tak. Mrak, zakryl Slnko, ktoré v ten deň ešte na svoj vrchol na oblohe len smerovalo.
Lenže aký mrak.
Tento bol nanajvýš neprirodzený. Vyzeral ako búrkový, ale na to bol veľmi malý, kompaktný s jasne viditeľnou hranicou kde končil. Mohol mať nanajvýš 40 metrov priemer a takmer kruhový tvar. Jeho farba bola rovnako neprirodzená, pripomínala mlieko. Mrak sa nachádzal pár desiatok metrov od nich, presne na ich úrovni. Bol pomerne vysoký (zakryl Slnko) a pomaly sa pohyboval smerom ku nim.
Keď sa tento zvláštny úkaz dostal až k hradu, zrazu nebolo vidieť na desať metrov a citeľne sa ochladilo.
Všetci traja sa ocitli v jeho zovretí. A ani náhodou netušili, že skutočná hrôza ešte len príde.
GaRdEnBoY november 2008, február 2018
