reklama

Neznámo (časť 22. - finále)

Možno bude lepšie jej povedať pravdu o sebe, pomyslel si. Celú pravdu. Nie je síce na to pripravená, ale rovnako tak ani on sám.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

- Už sú tu ... – pošepkal aj keď teraz nič nevidel ani nepočul. Ale vedel a to mu stačilo. Pustil svoj batoh na zem. Prekročil ho a pohol sa smerom k východu.

- Denis, čo robíš?

Sklo pod nohami mu zachrapčalo. Prišiel až k rozbitým dverám. Tam sa zastavil a uprene sa sústredil. Rose chvíľu čakala no následne usúdila, že aj keď možno ešte nie sú priamo tu, ale budú na blízku a musia sa poponáhľať. Prudko obišla regál a pribehla k Denisovi.

- Poď, musíme vypadnúť. – chytila chlapca za rameno, začala ťahať preč. Avšak Denis sa jej vytrhol. Prekvapene sa ostala na neho dívať.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

V jeho pohľade sa na moment objavila nedôvera. Rose nechápala.

- Teraz je to iné.

- Prestaň robiť hlúposti! – zdôraznila.

- Sú tu! – zvrieskol.

- Aspoň to skús!

- Nie, idú si po mňa!

Nie nechápe. Ustúpil smerom ku vchodu. Pokýval záporne hlavou.

- Utiecť tomu môžeš ty. Ale nie ja. – v očiach mal slzy.

Otočil sa jej chrbtom a rukami sa zaprel o stenu. Nakoniec sa schúlil do klbka.

- Prečo to vzdávaš? Sme tak blízko...

- Blízko čoho? – skočil jej do rečí.

- Mesta! Záchrany!

- Žiadna záchrana! Sme sami! Nikto tu nie je, veď sa pozri okolo seba! Prázdne autá, nikde ani duše. Ver mi! Viem to!

- Tak to aspoň skús. Kým ťa nemajú!

SkryťVypnúť reklamu
reklama

- Zachráň sa. Zober veci a uteč. Kým si sama, sa ti nič nestane.

- Nie, ostanem s tebou.

Nepodarilo sa mu to. Cítil frustráciu a bezmocnosť. Schúlil sa do klbka. Rose počula jeho výrazný dych.

Možno bude lepšie jej povedať pravdu o sebe, pomyslel si. Celú pravdu. Nie je síce na to pripravená, ale rovnako tak ani on sám. Odhodlával sa, no vedel, že má naozaj málo času.

- Odjakživa som vedel povedať, čo sa stane v blízkej budúcnosti. Neviem odkiaľ, proste sa mi to objavovalo v hlave. Je to mojim prekliatím. – povedal potichu, pričom sa mu podarilo ovládnuť plač. Stále sa ku nej neotáčal. Prisunula sa bližšie, aj keď tušila, že majú veľmi málo času a možno že už naozaj neutečú. Rozhodla sa obetovať jedno pohladenie po chrbte.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Potrebuje to.

Ona aj on.

- Chceli ma využiť na svoje ciele. – pokračoval – Utiekol som im. - dvihol hlavu dohora, stále však ostával chrbtom ku nej. – Vieš na malú chvíľu som si myslel, že by sa môj útek mohol podariť. A že by ma nikdy nenašli. Už viem, že je to hlúposť. Oni vždy dosiahnu to, čo chcú.

- Aj keď sa to nepodarí Denis, chcem, aby si vedel, že si jediný koho mám.

- Znamená to, že ma máš rada? Hovoril som ti, aby si nespravila chybu.

Vzdychol. Hlboko a bolestne.

- Je tu ešte niečo, čo by si mala vedieť. – pošepkal

- Hovor ... hovor, kým je čas. – pričom tušila, že už čas nie je. Vonku sa dvihol vietor a okolie výrazne potemnelo. Do uší im začalo doliehať nedefinované hlboké dunenie.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

- Už sa nemôžem ďalej pretvarovať – dodal potichu zmeneným no stále smutným hlasom.

Otočil sa ku nej.

V prvom momente ho chcela objať. Ostala na pol ceste, pričom stuhla hrôzou pri tom, keď uvidela, čo sa ku nej vlastne otočilo.

Z jeho tváre na ňu pozerali dve veľké oči úplne celé čierne ako noc. Ako smola.

- Som jeden z nich.

Prebehol jej mráz po chrbte. Jej tvár bola len pár centimetrov od jeho tváre. Dívala sa mu zoči voči a nikdy by jej ani vo sne nenapadlo, že Denis, ten ktorého v akomsi pomýlenom ideále chránila, nie je človek.

Že je to jeden z tých, proti ktorému sa ľudstvo nedokázalo ubrániť a zaspievalo si svoju labutiu pieseň.

- Odpusť mi. – pošepkal.

Zrazu, ako jej strach povolil zovretie svalov, prudko odskočila. Dopadla dozadu a bolestivo narazila chrbtom o kovový regál. Ten hlasite zarinčal ako sa odsunul. Nohami sa zaprela o podlahu v zbytočnej snahe sa dostať čo najďalej.

- Kto si? Čo chceš? – zakričala po ňom.

- Chcel som im ujsť. Ukryť sa. Nie som ako oni! Už mi veríš, že žiadna záchrana nečaká? Mesto je vyplienené, bol som pri tom, keď ho vyhladzovali.

Naklonil sa nad ňu a opäť si boli tvárami tak blízko ako pred chvíľou. Teraz lepšie videla jeho čierny pohľad. Nebol to len optický klam ako dúfala. Denis naozaj nebol človek. Možno mal dobré srdce (majú oni srdce?), ale patril ku ním.

- Vieš čím sme bojovali proti Vám, ľuďom? Čo bola naša najväčšia zbraň? Váš vlastný strach a vaše vlastné nočné mory! Žiadne bomby, streľba, lietadlá... toto zabilo Nicka ...

( ... kurva, čo to je ... ?!)

Preto tam nič nevidela! Videl to iba Nick!

- ... to zabilo aj všetkých ľudí a teba to zabije tiež, ak tomu teraz neutečieš!

Rose dýchala prudko. Nevedela, čo si má o tom myslieť, no vedela, že aj tak nemá kam ujsť!

Tak či onak ...

... pred sebou neutečie. Či s Denisom alebo bez neho.

- Choď Rose! Choď, kým môžeš!

Vietor vonku naberal na sile. Zastávky smiešne tancovali v jeho poryvoch. Obzrel sa najprv za seba a potom na strany.

Rose sa otočila najprv na brucho. Bolelo ju celé telo, cítila aj únavu, ale nazbierala v sebe ešte zbytok síl. Snáď sa dokáže postaviť. Nepremýšľala už nad tým, že Denisa ochráni, v tom momente nemala akoby žiadne myšlienky. Začala sa plaziť smerom kde nechala položený batoh. Keď však došla ku kraju regála, priamo pred jej tvár sa ktosi postavil.

Nebol to Denis.

- Je to tu. – pošepkal a vedel, že ju stratí.

Zmeravela.

Videla nohy dieťaťa, asi osemročného chlapca, ktorý bol z nejakého nezmyselného dôvodu úplne mokrý. Vonku však nepršalo. Zo šiat mu kvapkali pramienky vody akoby práve vyliezol z bazéna a nechávali na podlahe kaluž.

Dvihla pohľad dohora. Pozrela sa do tváre toho zjavenia.

Kožu to malo desivo bielu, akoby to ležalo v studenej vode mŕtve niekoľko hodín.

Bol to jej brat Ritchie. Avšak nebol mŕtvy. Stál tu, pred ňou taký, akého si ho pamätala spred dvadsiatich rokov. Pozeral na ňu zhora rovnako čiernym pohľadom ako Denis pred chvíľou. Na perách mal temný, hrôzostrašný úsmev, ktorý mohol znamenať iba jediné – Tu a teraz to skončí, Rose! Prišiel som si po teba, lebo ty si neprišla po mňa, keď som to potreboval.

Načiahla k jeho nohám ruku

(... je to iba preľud ... halucinácia ... nič viac ... si mŕtvy, neexistuješ ... )

Dotkla sa jeho nôh. Boli studené, ale cítila ich na končekoch prstov, na dlani. Cítila akúsi zvrátenú túžbu po pomste, ktorá prichádzala priamo ...

... zo záhrobia

... z nej samej. Ako nejaká sebatrýzeň za niečo, čo si sama nedokázala odpustiť.

Cítila ako sa ho dotýka.

Ten chlapec – alebo to, čo bralo na seba jeho podobu, tam naozaj bolo – teraz už nemala žiadne pochybnosti.

Chvíľu sa na seba takto dívali a potom ...

A nakoniec už iba Denis

Denis ostal sám. No netrvalo to dlho. Zmierene vyšiel von v ústrety jasnému svetlu, z ktorého oproti nemu prichádzali nejasné postavy.

Cítil sa previnilo, no vie, že bude musieť čeliť ...

... trestu?

... nie je toto samotné trest?

Nemalo to takto skončiť!

Jedna z tých postáv, ktoré išli proti nemu bol jeho vlastný otec.

Zastavil pred ním a chvíľu mlčal. Potom sa na neho uprene pozrel a poslal mu telepatický signál.

Ty už do ich sveta nepatríš. Dúfam, že teraz to už vieš! objavilo sa mu odrazu v hlave bez toho, aby jeho otec otvoril ústa.

Iba čo sa na svojho potomka usmial.

© GaRdEnBoY 2003, Február 2010 – Máj 2011

Ľuboš Zahradníček

Ľuboš Zahradníček

Bloger 
  • Počet článkov:  39
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Vyštudoval som Leteckú fakultu Technickej univerzity v Košiciach. Mám rád turistiku, hudbu (hlavne rock), filmovgé napätie a fotím - hlavne fotky z akcií. Mám rád toleranciu, neznášam extrémizmus, šikanovanie a varenú koreňovú zeleninu :) Zoznam autorových rubrík:  Moja tvorbaSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu