Ľuboš Zahradníček
Spoločne to zvládneme XI.: Rieka
Ticho pred búrkou ...
Vyštudoval som Leteckú fakultu Technickej univerzity v Košiciach. Mám rád turistiku, hudbu (hlavne rock), filmovgé napätie a fotím - hlavne fotky z akcií. Mám rád toleranciu, neznášam extrémizmus, šikanovanie a varenú koreňovú zeleninu :) Zoznam autorových rubrík: Moja tvorba, Súkromné, Nezaradené
Temné, tlmené, vychádzajúce rovno spod našich nôh. V šere sa objavila výrazná prasklina, tiahnuca sa pomedzi nás. Zatajil som dych. Bola tu, len sme si ju nevšimli? Alebo sme to spôsobili my, lebo ľad je práve na hranici svojej no
kľúčová kapitola príbehu. Opisujem tu jeden zo spôsobov ako bojovať proti šikanovaniu, aký je vzorec správania sa obete, čo si treba uvedomiť a s čím pracovať.
V tejto časti vás čaká šokujúce odhalenie, ktoré vysvetlí prečo je náš hrdina taký, aký je.
Aj ja som silno pociťoval potrebu niekam patriť, zvlášť v okamihu, ako som opustený stál v našom klube na brehu rieky.
Zahnal sa. Najprv som si myslel, že ma ide udrieť. Ozval sa kovový zvuk a rovno pred mojou tvárou mu z päste trčala čepeľ vystreľovacieho noža.
Myslím, že stačí, Samo predstieral odvahu a celkom mu to išlo. Lukáš dvihol ironicky kútiky pier a po chvíli mu povedal: Rozpučím ťa ako chrobáka.
Pokračovanie príbehu o sile kamarátstva, v ktorom sa dozviete ako vznikla tá najsilnejšia a najlepšia partia kamarátov na svete.
Úvod do príbehu o kamarátstve. Moja veľmi osobná spoveď, v ktorej sa vyrovnávam so šikanovaním, ktoré som zažil ako školák
Chcem sa dotknúť tvojej prítomnosti. Raz. Naposledy. V nádeji, že sa vrátim. Že ešte prídem a spolu so mnou farebný deň tvojich ôsmich narodenín. Osem - to sú všetky prsty na jednej a tri na druhej ruke. Presne toľko. Pozri!
Kráčal som s nimi po červenom koberci. Bolo vo mne akési vzrušenie a radosť, zároveň ľútosť pre všetkých tých, ktorí nemali to šťastie.
V túto noc sme sa ocitli za bariérou. Príliš ďaleko. Tá bariéra bola hranicou bezpečia. Pozerali sme sa na to miesto, ale neboli sme tam. Neboli sme v bezpečí. A náš cieľ bol dostať sa tam. Inak…
Keď sa tento zvláštny úkaz dostal až k hradu, zrazu nebolo vidieť na desať metrov a citeľne sa ochladilo.
Vánok mi odhrnul ofinu. Snáď, aby som lepšie videl. Najprv na svoje dlane a keď som sa chytil zábradlia za sebou, tak tú bezodnú ničotu dole. Nič len prázdno. Kdesi v hĺbke maličké, úplne malé stromy a lúka.
Videli sme v priamom prenose jasné a cielené poškodzovanie dieťaťa, navyše prezentované, ako to najlepšie pre neho. Prečo niekto nezasiahol? Prečo sa to beztrestne ukazuje verejnosti ako kladný vzor?
To, o čom píšem v nasledujúcom článku, nie je len, čosi, čo som niekde počul, že by to tak mohlo byť. Pracujem s deťmi a priame dôsledky príčin, o ktorých tu píšem sú jasne badateľné aj u nás. Ak chcete však extrémny učebnicový príklad – nech sa páči stať sa učiteľom v západnej Európe alebo v USA.
Nedávno sa mi pripomenul zážitok spred niekoľkých rokov. Cestoval som s mojim otcom v aute a v mysli som si prehrával jednu zo známych pesničiek od Karla Gotta. Keď auto zastavilo na parkovisku, otec zapol rádio. Zistili sme, že tú pesničku práve hrajú na stanici, ktorú sme mali naladenú. „Aká náhoda!“ povedal som si. No skutočný údiv vo mne vyvolala reakcia môjho otca, ktorý nezávisle na mne, chvíľu na to zamyslene povedal : „Na túto pesničku som práve myslel!“.
Skúsme si predstaviť prípad (alebo sériu prípadov), u ktorého nie je tak jednoduché prísť na príčinu, dokonca ani na spôsob a už vôbec nie odhaliť páchateľa. Takéto prípady samozrejme existujú. Problém nastáva, keď sa začnú vyskytovať hromadne a počas dlhého obdobia.