Putovanie po východnom Slovensku III.: Skalné mesto Bokšov

Autor: Ľuboš Zahradníček | 2.5.2015 o 11:50 | Karma článku: 4,00 | Prečítané:  819x

Vo vrchoch v okolí priehrady Ružín, neďaleko Košíc, sa nachádza niekoľko turisticky atraktívnych oblastí. Jednou z nich je aj Bokšovské skalné mesto, týčiace sa v nadmorskej výške 810 metrov nad morom, asi 550 metrov nad dedinkou Malá Lodina. 

Bol začiatok októbra a príroda sa pomaly začínala zafarbovať do teplých farieb. Na Slovensku panovalo slnečné, ale mimoriadne chladné počasie. Pocitovú teplotu navyše zrážal ostrý studený vietor. Kto sa chcel v tieto dni poprechádzať v horách, mohol si s pokojným svedomím zabaliť so sebou šál a čiapku. V týchto podmienkach sme sa vybrali na jednu z najťažších expedícií v histórií nášho TK (alebo TOM-u – turistického oddielu mládeže). V rámci projektu Kroky pre prírodu sme mali za úlohu zmapovať výskyt prilbice jedhojovej (Aconithum Anthora), ktorá mala práve v tom období odkvitať. Vzhľadom na studenú jeseň, ktorá nás obšťastňovala už od konca augusta sme tušili, že túto úlohu nesplníme.

 

Ranným vlakom, s odchodom z Košíc o 8:21, sme sa dopravili do Veľkej Lodiny (kde sme ukončili prvú etapu Humenec), vyzdvihli ukrytú indíciu a putovnú kartičku. Celú trasu sme mali naplánovanú po neznačených chodníkoch a tak sme opäť vo zvýšenej miere využívali svoje znalosti z používania mapy a orientácie v teréne. Tento krát navyše bez GPS.

 

Naša trasa viedla krížom cez dedinu proti smeru toku Hornádu a cez miestnu cigánsku osadu. Na konci dediny sa stáčala na juhozápad, popod železničný priepust, dnes využívaný ako poľná respektíve lesná cesta, vedúca dolinou na juhovýchodnom úboči Bokšovskej rázsochy.

 

Najnáročnejšia časť trasy nasledovala po krátkom oddychu na kraji lesa. Približne v polovici svahu lesná cesta končila obratiskom, za ktorým nasledoval už iba les. Podľa mapy síce viedol až na samotný hrebeň lesný chodník, v teréne sme po ňom nenašli ani stopy. Orientácia bola jednoduchá, našim cieľom bolo dostať sa na hrebeň a po hrebeni ďalej pokračovať na sever, až ku výškovej kóte 810 metrov a následne miernym klesaním ku samotnému skalnému mestu.

 

Svah sa postupne stával prudším a aj zdatnejším turistom by spôsoboval problémy. Naše desaťročné deti, aj keď s reptaním a častými oddychmi to zvládli. Klaniam sa pred nimi, veď zvládnuť prevýšenie 550 metrov na vzdialenosti asi dva kilometre nie je jednoduché ani pre dospelého človeka. Horší bol fakt, že na hrebeni fúkal nepríjemný studený vietor, čo po vynaložení úsilia a patričných fyziologických sprievodných prejavoch nebola práve šťastná kombinácia. Na začiatku oddychu som vydal príkaz hneď na seba naobliekať všetko, čo je k dispozícií a nájsť si miesto v závetrí, pri veľkých skalách trčiacich zo zeme.

 

 

Nie všetci tento príkaz rešpektovali. Ako som sa neskôr dozvedel, minimálne pre jedného to znamenalo niekoľko týždňov v posteli, čo ma mrzí o to viac, že to bol nováčik.

 

Po oddychu a zvážení situácie sme pokračovali presne podľa plánu. Dosiahli sme výškovú kótu a asi tristo metrov v smere hlavného hrebeňa (na severozápad) sa pred nami odrazu otvorilo priestranstvo, rozostúpil sa les. Vstúpili sme do krajiny, ktorá akoby nebola z tohto sveta. Avšak bola – výhľady sú umožnené najmä pre nešťastie, ktoré sa tu odohralo v deväťdesiatych rokoch. Obrovské časti zalesnenej plochy vyhoreli počas rekonštrukcie železničnej trate. Iskra pri zváraní koľajníc, ktorá v horúcom letnom dni spôsobila požiar lúky na svahu, ktorý sa následne rozšíril do lesa, znamenala nevyčísliteľné škody na území siahajúcom až po samotné skalné mesto. Odmenou za niekoľkohodinovú náročnú a málo záživnú turistiku nám boli výhľady, aké môžete vidieť na nasledujúcich fotkách.

 

 

Čas sa však postupne naplnil a či sme chceli alebo nie, museli sme pokračovať v trase údolím na západ od skalného mesta, ktoré tesne pod hrebeňom bolo nie menej náročné, ako výstup smerom nahor. Dole sa išlo mimoriadne ťažko a hlavne deťom sa darilo brzdiť iba s vynaložením veľkej námahy. Rozbehnúť sa, by znamenalo takmer istý úraz. V nižších polohách sa nám ešte podarilo stretnúť skupinu srniek. II. etapu projektu sme ukončili v dedinke Malá Lodina, kde sme si vyzdvihli ďalšiu indíciu s oznámením kam a kedy nabudúce, uložili sme ju naspäť aj s putovnou kartičkou a osobným vlakom sa zviezli unavení, ale plní zážitkov domov.

 

Tento výlet bol pre nás veľmi dôležitý. Zo skupiny nováčikov sa prvý krát vyselektovali jedinci, ktorí neboli ochotní alebo nemohli v ďalšej činnosti pokračovať. Boli dvaja. Jeden po výlete ochorel, pre druhého sa javila naša činnosť ako príliš náročná. Ja som však vedel čo robím a mal som jasný cieľ. Ostatných záťaž (uznávam že z dlhodobého hľadiska neprimeraná) a následná odmena, stlmila do kompaktnej skupiny, ktorá od začiatku vykazovala výbornú účasť, výsledky v bodovaní a v hrách.

 

Dôležité bolo aj zistenie, že niektorí starší členovia, ktorí prejavili záujem pokračovať v činnosti neboli schopní zniesť prítomnosť (a defacto konkurenciu) nováčikov, ktorí sa im vo výsledkoch a odhodlaní minimálne vyrovnávali. Práve táto akcia prvý krát ukázala rozpor a postavila ma pred voľbu, ktorú som mal dopredu jasnú – buď pár jedincov zo starej partie, alebo rodiaca sa kompaktná a vyrovnaná skupina nováčikov s perspektívou do budúcna. Niečo som musel obetovať. Rozhodol som sa pre menšie zlo. A teraz to neľutujem! 

 

Viac na www.outdoorkids.tk

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Všade sú míny, dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Dráždenie čínskeho draka

Donald Trump si už stihol pohnevať Peking. Zrejme to nebolo nedorozumenie.


Už ste čítali?