Nezabudnuteľný rok

Autor: Ľuboš Zahradníček | 29.7.2014 o 20:13 | Karma článku: 3,60 | Prečítané:  637x

Koľko krát sa mi stalo, že som domov doniesol aspoň desať kilo blata, vypočul som si od sprievodkyne vo vlaku svoje a dokonca aj vodič SAD ma už nahnal zametať. Už som musel prať batoh aj spacák, stany sa čistia azda pravidelne. Na lýtkach mi už možno aj koža tvrdne po toľkom ošľahaní žihlavou a škrabancami od tŕňov a dreva. Ale nevadí mi to. Za tú pridanú hodnotu to stojí.  

Letné prázdniny neznamenajú oddych len pre deti, ale aj pre učiteľov, vedúcich klubov, krúžkov, oddielov. Z psychického hľadiska je to perfektná príležitosť oddialiť vyhorenie a zrekapitulovať. Zrovnať si v hlave to, čo sa za uplynulých desať mesiacov udialo. A že toho bolo dosť.

Slanský hrad, katakomby a striekajúci gejzír 

Plný energie a spokojný s tým, že sa mi za letné mesiace podarilo oddýchnuť, sme sa pustili do školského roka. Začali sme opekaním na Slanskom hrade. Je to naša pravidelná akcia. Nuda? Každý rok to isté? Práve naopak, jeden z výnimočných zážitkov. Slanský hrad v tejto podobe už neuvidíme. Rekonštruuje sa. My sme ho zastihli v neopakovateľnom okamihu, s rozrobenou strechou (dnes je už hotová), lanovkou na hradný kopec v akcií. Pri ceste späť nás výpravca na železničnej zastávke previedol jej útrobami. Mohli sme si pošťukať gombíky, poprehadzovať výhybky. Ešteže nešiel žiaden vlak.
Od začiatku sme pestrý program začali do deti pechovať nevýdanou kadenciou. Už na ďalší deň nás Potulky po Košiciach zaviedli do podzemia vrátane katakomb. Viacerí boli radi, že sme z tade vyšli. Menším bolo pohrozené, že neposlušné deti tam spravidla majú konečnú.

Herliansky gejzír je veľmi nevyspytateľný a bola by škoda minúť sa s jeho cyklom erupcie. Ale tento rok nám vychádzalo všetko na čo sme siahli. Gejzír striekal a cestou na Rankovské skaly sme sa zastavili pohľadať opály. Sťažnosti na ťažký batoh (bežné odkedy je svet svetom) nabrali iný rozmer, keď najmladší z nás vytiahol šuter (s mini-pidi opálom) o veľkosti malého chleba a Nikolas (najstarší náš člen) takmer skolaboval od smiechu. 

Cyklokeškovanie, kamzíky a nováčikovia 

Pri dumaní kam deti zoberiem na bicykel som veľmi nevymýšľal. Obehli sme naše sídlisko a spojili sme to s fenoménom dnešnej turistiky – geokešingom. Niektoré deti sa bili o to, kto mi bude diktovať súradnice, kto rozlúšti hint, kto ju nájde prvý, kto urobí zápis, ... Tri hodiny uplynuli ako päť minút. Obed volá. Rodičia tiež. Kde sme tak dlho? Hľadáme. Kešky. Zážitky. Naťahujeme spoločné chvíle akoby mali byť naše posledné.

Jeseň bola chladná. Namiesto plánovanej stanovačky som zaradil Belianské Tatry. Takmer tisíc metrov prevýšenie bolo samé o sebe výzva. Decká to zvládli a odmenou nám bolo predstavenie, ku ktorému sa ani IMAX nechytá. Stádo tridsiatich kamzíkov sa pokojne páslo dvadsať metrov od nás. Bol ich celý kopec (doslova). Kam len pozriete. K tomu hrdé Vysoké Tatry, doliny v jesenných farbách, točiace sa chuchvalce mrakov, ktoré nás raz začas kamarátsky vzali do svojich útrob, aby nezadržateľne odleteli nevedno kam.

Krátke jesenné oteplenie a úspech geokešingu sme využili na rozlúčku s bicyklami. Cez KVP, Bankov, Alpinku sme si to nasmerovali ku chate Diana. Bolo to poriadne "do tela". Povinná kofola na Alpinke, pokec, ako sa kto na bicykli takmer zrúbal, ako kto trpí geoslepotou, ako komu vynadali peší, ktorí majú tendenciu ignorovať, že sú na cyklotrase. Deti so záujmom počúvajú, smejú sa, aj rozprávajú. Spontánna radosť. Všetci prežívame tieto veci spoločne, spoločne sa z nich tešíme, spoločne si pomáhame. 

Koncom roka nás čakal pravidelný jesenný snem, krst a príjmanie nováčikov do kolektívu je sám o sebe zážitok. A k tomu večerná gitara a spev a romantika by sa dala krájať. Ešte tak deti dokopať k tomu, nech netočia dookola desať pesničiek, ktoré po stopäťdesiate už lezú von krkom a bude to tip top. Pred spaním Mestečko Palermo (samozrejme čo najviac naťahované, aby sa večierka maximálne oddialila) a hlášky typu „zobudí sa úchyl ... toto nemôžeš ... (smiech)“  alebo „zobudí sa mafián číslo jedna ... strieľa ... prepáč Osud nie je možné zastreliť“ alebo keď sa Osud pomýli „v noci mafiáni neznámo prečo strielali po sebe, postrelená je Soňa ... dokelu... (smiech a následný reštart celej hry)“.

Začiatkom januára sa zvykneme blázniť so snehom - teda pokiaľ je zima aj vonku nie iba v kalendári. Tento január pripomínal skôr jar. Aspoň sme nemali problém na exponovaných úsekoch pri návšteve Stratenej. Z Havranej skaly vidno končiare Tatier. Snažili sme sa uhádnuť, ktorý je Gerlach, Kriváň, Slavkov, Lomničák,... Deťom sa to darilo. Sú celkom šikovné. Cestou sme našli strhnutú srnu. Pravdepodobne vlci. Ostal som prekvapený, že deti to zobrali ako prirodzenú vec, bez zbytočných emócií. 

Keď sa ma Makovica zo spriateleného oddielu opýtala, či sa pridáme na zimný zraz turistických oddielov mládeže do Bardejova ani na chvíľu som neváhal.  

Šoková terapia 

Puberta je najnáročnejšie obdobie pre človeka. Rovnako tak aj pre jeho okolie. Niektoré veci došli tak ďaleko, že som sa rozhodol pre radikálny rez. Prerušil som činnosť najprv na neurčito, potom na tri týždne s cieľom dať čas deťom aj sebe. Prišli prekvapené telefonáty, že čo sa deje, veď ideme svoj najlepší školský rok? Nuž áno, ale niektorých vecí je proste príliš. Vypočítavo som oznámil poslednú akciu (to už som vedel, že budeme pokračovať) na ktorej sme sa dohodli, ako to bude vyzerať ďalej – po prestávke. 

Reštart

Nasledoval oddych. Koncert Within temptation v Budapešti s dospelým osadenstvom klubu a náhodné zapletenie sa na zraz strany Jobbik na ktoromsi námestí. Aj sme premýšľali, že si zaspievame Slovenskú hymnu ... aj bez detí máme zaujímavé zážitky.

O pár dní na to som reštartoval atmosférickou schôdzkou pri sviečkach, kedy sme vyložili karty na stôl – každý úprimne, čo mu prestávka dala, ako pochopil jej zmysel. Viacerí to ocenili s tým, že si poriadne uvedomili čo vlastne majú. 

Skalné mesto, PTZ a kráľovstvo komárov 

Pretáčam hodiny o tri a pol roka dozadu, kedy som so zbrusu novou partiou riskoval ich ešte nezakorenenú vernosť a ťahal som ich do kopčiska „bohakdejetenvrchol“ Bokšovského masívu. Teraz som plný prekvapenia prijal ich návrh o zopakovanie si tejto akcie. Museli sa presvedčiť, že sú už silnejší a s lepšou kondíciou. Ako môj dedo povedal „jako jelen, když je do prdele střelen“. Nakoniec som to bol ja, čo sa asi najviac trápil. Zvyšky energie sme obetovali na prechádzky pomedzi budovy „nohusiidemvylomiť“ skalného mesta, na fotku na streche požiarnej zbrojnice a fotku historického vláčika, ktorý keď zatrúbil, skoro som pustil do gatí. Značený chodník to nevidelo a nám chýba už iba metál za našu odvahu pustiť sa krížom dolu strmým svahom do Malej Lodiny. Nakoniec tak ako vždy. Nikomu sa nič nestalo a sme „O poznanie bohatší“ (© už dávno nefungujúca nemenovaná komerčná televízia).

Teplá jar umožnila to, čo bolo na jeseň zrušené. Stanovačku na Kapušianskom hrade. So stiahnutou riťou, či nás nepríde nikto vyhnať (stanovali sme priamo na nádvorí) sme obzerali každého, komu sa chcelo ešte večer prísť a kto skoro ráno nemohol spať. Stretli sme aj skupinu z miestnej školy, kde mladší sa zaujímal o to, či sme „takí ľudia, čo chodia po svete a spia v stanoch“ a starší, či má „učka“ fire. Zatiaľ čo niekto má zážitky s cigaretou, my sme uprednostnili pečenie hadov (múka s vodou namotaná na ražeň ako had), ktoré chutia najlepšie, lebo sú naše vlastné. Večer ozvláštnila adrenalínová prechádzka s čelovkami po hradbách. Dodnes neviem, ako som sa dostal dole celý a nie niektorou z „priamych“ ciest. To vedomie, že sedím na múre, uprostred noci, vo výške asi desať metrov, s výhľadom na vysvietený Prešov v diaľke stálo za to. Čelovky povinne vypnúť a hádať či to pohybujúce sa svetielko tam kdesi dole je auto alebo vlak. Ostatní nech ticho závidia.

Na Preteky Turistických Zdatností sa nahlásilo jedenásť detí . Cez sito okresného a krajského kola prešli siedmi a zo Slovenska nám jeden získal medailu. Dve z vecí, ktoré sú hlavným motorom pre mňa (a ľudí ako som ja) je tá radosť v ich očiach, keď sa niečo podarí a prebúdzanie odhodlania pracovať na sebe, keď niečo nevyjde.

Na začiatku a na konci roka je iba málo víkendov voľných. Niekedy sa cestuje poriadne ďaleko. Nočná jazda rýchlikom. Tri hodiny čakania, kým pani domáca vyčistí koberec po „majstrovi“ maliarovi. Zháňanie plastovej lyžičky po Prahe. Pražský hrad. Pražský Orloj. Metro. Pražská ZOO. Nočný návrat do ubytovne cez Hlavní nádraží (uznávam, toto už bolo prehnané). Večerná vysvietená Praha z Nuselského mostu (nie, nešli sme skočiť). Čo viac dodať? Azda len toľko, že Pražská ZOO už forever a nikdy iná (nemám nič proti Košickej ... a tým porovnanie radšej ukončím).

Niekedy chodievame aj na opačnú stranu, no tokajskú oblasť sme v minulosti opomínali. Koncom júna sa na tri dni stala našim domovom maličká pahorkatina Zemplínske vrchy. Ujo traktorista nás hneď na začiatku vyháňal, že toto sú súkromné pozemky. My sme sa však nenechali odradiť a našli si skryté miesto uprostred stromov, kde nás nikto od cesty ani z poľa nevidel. Mali sme dokonca odvahu založiť tam ohnisko (na okolo húština podobná lesu a suchá tráva vysoká takmer meter). Určite sa chytáte za hlavu, či sme sa zbláznili. Nie. Po zvážení všetkých okolností sme zhodnotili, že je to bezpečné. Trávu sme v okruhu takmer dva metre vytrhali až na koreň a na mieste ohniska vyhĺbili jamu asi do hĺbky 30 cm.  A aby toho nebolo dosť vyrobili sme si provizórnu požiarnu zbrojnicu (4 dvojlitrové fľaše vody pripravené okolo ohniska) a oheň sme nerobili veľký. V takýchto situáciách a na takýchto miestach je to totiž o vzájomnej dôvere a dôkladnom premyslení.

A opäť zážitky. Výprava za pitnou vodou do dediny skončila s košíkom marhúľ navyše a prehliadkou vinnej pivnice.  80 štípancov od komárov na jednej nohe. Pri Bodrogu sa človek ani vyčúrať nestihne, lebo je tam rozpútané hmyzové peklo. Desať kilometrov cestou-necestou-štrkom-a-asfaltkou na boso. No nekúp to! Ale za touto "tvrdou maskou" je mäkšie srdce a duša ako pierko – pierko, ktoré ťa pohladí.

A tak občas premýšľam, čo za zážitky majú tí, ktorí sedia celé dni pred počítačom a televíziou? Koľko je tých zážitkov? Aká je ich trvanlivosť? Aká je ich kvalita? Čo dáva tým ľuďom to, čo robia, čo viac to dáva nám, čo robíme my? Možno, že sme tak šťastní.

Koľko krát sa mi stalo, že som domov doniesol aspoň desať kilo blata, vypočul som si od sprievodkyne vo vlaku svoje a dokonca aj vodič SAD ma už nahnal zametať. Už som musel prať batoh aj spacák, stany sa čistia azda pravidelne. Na lýtkach mi už možno aj koža tvrdne po toľkom ošľahaní žihlavou a škrabancami od tŕňov a dreva. Ale nevadí mi to. Za tú pridanú hodnotu to stojí.

Je polovica prázdnin a začínam pociťovať, že mi niečo chýba. Ešte to v sebe potlačím, maximálne využijem čas na oddych. Je to treba. Aby sme v septembri pokračovali tam, kde sme v júni na najnižšie položenom mieste Slovenska skončili.

© 2014 Ing. Zahradníček

www.ozdraciastopa.tk

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Všade sú míny, dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Dráždenie čínskeho draka

Donald Trump si už stihol pohnevať Peking. Zrejme to nebolo nedorozumenie.


Už ste čítali?