Práca s mládežou – chôdza po tenkom ľade

Autor: Ľuboš Zahradníček | 19.11.2013 o 23:12 | (upravené 19.11.2013 o 23:22) Karma článku: 7,03 | Prečítané:  513x

Aj také veci ako dotyk a nevhodná verbálna komunikácia sa môžu považovať za týranie. Áno, je to pravda. Týmto však otvárame dvere do oblasti, ktorá je mimoriadne citlivá, diskutabilná a riziková.

 

Nedávno prebehol na Slovensku výskum, ktorého cieľom bolo zistiť koľko detí sa stretlo s aspoň jednou formou týrania. Budem vychádzať z interpretácie, ktorá bola prezentovaná v rámci vysielania jednej z rádiostaníc RTVS dňa 18.11.2013 v doobedňajších hodinách a z uvedeného článku.

Reláciu som pozorne počúval a informácie sú prakticky porovnateľné s uvedeným článkom vyššie. Cieľom tohto textu nie je riešiť problematiku, na ktorú sa výskum zameral, skôr rozšíriť obzor čitateľa o ďalší pohľad.

Tak ako to je?

Jedna z myšlienok, ktoré v rámci relácie odzneli, bola že aj také veci ako dotyk a nevhodná verbálna komunikácia sa môžu považovať za týranie. Áno, je to pravda. Týmto však otvárame dvere do oblasti, ktorá je mimoriadne citlivá, diskutabilná a riziková. Nie je totiž nikde exaktne definované, čo ešte je prípustné a čo je už „týranie“.

Uvediem pár modelových situácií, ktorých som bol svedkom. Na základe nich si neskôr položím kľúčové otázky k téme.

1. Modelová situácia : Letný detský tábor. Od začiatku tábora je prítomné dieťa, ktoré sa správa arogantne, odmieta poslušnosť. Vedúci postupne vyskúša viaceré možnosti. Situácia dospeje do štádia, keď niektoré deti kontaktujú rodičov, aby si po nich prišli. Keď vyjde najavo, že problémové dieťa – agresor -  fyzicky a psychicky týra ostatných, vedúci to rieši so zdravotníkom a hlavným vedúcim. Po zlyhaní bežný prostriedkov sa ten rozhoduje riešiť situáciu krajným spôsobom – pred celým táborom. Agresor sa aj vtedy správa nevhodne, smeje sa. Jeho arogantné správanie skončilo fackou od hlavného vedúceho a vyhodením z tábora. Je takýto prístup týranie dieťaťa alebo nie? (Mimochodom vtedy som prvý a jediný krát zažil spontánny potlesk vstoji od 70 prítomných detí).

2. Modelová situácia : Opäť letný tábor. Jeden z vedúcich vo veku 18 rokov neustále svoju pozornosť obracia najmä na dievčatá zo stredného a staršieho oddielu (čiže od 11 rokov!). Chodieva na ich izby, nedopraje im súkromie, dievčatá sa sťažujú, že ich nenechá prezliekať sa. Neskôr vyjde na svetlo, že hranice prekročil so 16 ročným dievčaťom, ktoré bolo na tábore ako dieťa. Pri rozhovore s hlavným vedúcim priznalo, že spolu spali. Právne normy hovoria jasne – podľa § 202, bod1, odsek a) je zakázané súložiť s dieťaťom zverenom do starostlivosti, pričom nie je definovaný vek. Tým pádom sa chápe dieťa ako osoba mladšia ako 18 rokov! Išlo v tomto prípade o týranie dieťaťa?

3. Modelová situácia : Ústav pre mentálne postihnutých, v ktorom sú klienti s rôznymi diagnózami, často trpia záchvatmi pri ktorých ohrozujú seba aj okolie. Mnohí nevedia rozprávať. Niektorí klienti ostávajú zavretí na izbách, vychádzajú iba v doprovode zodpovedného pracovníka v čase stravovania. Niektorí z nich dostávajú plienku aj keď nie sú inkontinentní. Personál to odôvodňuje tým, aby zbytočne nevychádzali z izby, nakoľko môžu byť nezvládnuteľní. Pred raňajkami všetkých klientov posadia na chodbu, pričom niektorých pri tom nevyberane urážajú a fyzicky bijú, aj keď nič nikomu nerobia. Na otázku prečo, je odpoveď, že preventívne. Ide o týranie zverenej osoby?

4. Modelová situácia : Neformálny kontakt s dieťaťom. Mimoškolská aktivita v rámci činnosti centra voľného času. V rámci krátkej prestávky prebieha rozhovor medzi vedúcou a dieťaťom, ktorý sa končí pohladením a krátkym objatím. Vedúca si nie je istá, či sa v tej chvíli dieťa cítilo konformne. Pri niektorom z ďalších stretnutí dieťa samé príde a vedúcu pred začiatkom objíme. Kontakt si tak vypýta samé, čo sa na istý čas stane pravidlom. O niekoľko mesiacov neskôr si vedúca všimne, že pri pohladení sa dieťa fyzickému kontaktu vyhýba, je mu nepríjemný. Keď sa to stane viac krát, zo srandy sa ho opýta, prečo je zrazu taký nedotknuteľný? Ide v takom prípade o týranie dieťaťa?

Uvedené modelové príklady neboli nijako prikrášľované, stali /stávajú sa bežne. Z predložených modelových príkladov z praxe pokladám pár otázok, na ktoré mi nikto nedokázal dať exaktnú odpoveď :

Aký typ komunikácie ešte nie je týraním a aký typ už je?

Ako často je napríklad dotyk prípustný, aký a za akých okolností?

Posúva sa hranica „vhodnosti“ určitej komunikácie, ak to dieťaťu nevadí, prípadne ak mu to vadí? Za akých okolností?

Zhodneme sa na takejto hranici všetci? Nebude mať iný pohľad autorita, zverené dieťa a tretí pozorovateľ?

Ako takéto situácie vnímajú deti?

Ako takúto situáciu vníma tretí pozorovateľ?

Nie je toto akési rizikové „pásmo“ veľmi široké a pri troche dobrej vôle sa dá chápať aj ako prípustné, aj ako neprípustné?

Ako sa vysporiadať so skutočnosťou, že deti samé nemôžu vedieť, kde je hranica normálu a začína týranie, keď ani dospelí sa na tom nevedia zhodnúť?

Na tenkom ľade

Toto je len niekoľko otázok, ktoré naznačujú, že problém týrania detí nie je veľký len na strane obetí, ale má ešte druhú stránku a tou je prístup k opačnej strane. Za zdanlivo nevinnou situáciou sa môže skrývať týranie, ale aj naopak – často za podozrivou situáciou v skutočnosti nič nie je.

Bolo by alibistické povedať, že najlepšie je držať si od detí odstup. Prevencia však nie vždy funguje a nie vždy je použiteľná. Spoločnosť musí pochopiť, že pri športových tréningoch dochádza ku nevyhnutnému kontaktu aj v oblasti erotogénnych zón, že na táboroch sa hrávajú kontaktné hry, že občas drsnejšie „otcovské pohladenie“ má oveľa lepší účinok ako polhodina dohovárania a ozajstné pohladenie, či objatie dieťaťa môže byť dôležitým povzbudivým impulzom pri práci s deťmi. Že aj deti dokážu spraviť nepremyslenú hlúposť – napríklad mstiť sa (hlavne vo veku puberty), rovnako tak, ako to dokáže aj dospelý na deťoch. A v neposlednej rade, že aj NORMÁLNY človek robí chyby – o to viac sú výraznejšie, čím v rizikovejšej oblasti práci s deťmi sa pohybuje.

Buďme radi, že sme na Slovensku ...

V USA je na niektorých táboroch zakázaný prístup dospelým do detských izieb, ak nie sú aspoň dvaja. Tak isto do dievčenskej zóny nesmie vstúpiť vedúci chlap. Dotyk je zakázaný a môže skončiť trestným oznámením – výnimkou sú situácie, keď sa hrajú kontaktné hry alebo ide o život, či zdravie. Pracovník s deťmi si musí držať odstup, deti sú brané skôr ako tovar, než cítiace bytosti. Lepšie na tom nie sú ani rodičia, veľký pozor si musia dávať napríklad na to, ako potrestajú vystrájajúce dieťa na ulici.

Poďme na opačnú stranu sveta – v Rusku až do roku 2000 neexistovali zákony potláčajúce detskú pornografiu. Kaliningrad sa stal jedným z centier svetovej produkcie. Situácia sa zmenila až s kauzou Blue orchid z mája 2000 v pasci ktorej za rok a pol uviazlo na 600 detí z ulice a detských domovov, ktoré často o aktivitách dospelých vedeli. Mnohé rodiny sa vzdali detí pre nemožnosť ich uživiť. Tie potom končili na ulici (dokument Deti zo stanice Leningradská).

Každý iný, všetci rovný ...

Z oblasti do oblasti, z extrému do extrému. Ale situácia sa môže líšiť nie iba od regiónu ale aj od konkrétnej osoby. Ako pracovník s deťmi som sa stretol s obrovským množstvom ľudí a každý z nich mal jedinečný prístup ku svojim zverencom.

Poznal som takých, ktorý si udržiavali odstup a budovali autoritu s použitím extrémnych prostriedkov ako je krik, arogancia, aj fyzické násilie (viď modelovú situáciu č. 3). Sú to ľudia, ktorí by nemali pracovať s ľuďmi.

Poznal som takých, ktorí si svoju prácu robili dobre po formálnej stránke, ale s prísnym odstupom. Ich práci často chýba srdce. Deti (alebo klienti) ich prítomnosť berú obdobne – dajú do toho len to, čo je nutné.

Poznal som takých, u ktorých som mal pocit, že robia všetko pre to, aby sa dostali do problémov so zákonom. Viď modelová situácia č.2.

Poznal som takých, ktorí svoju prácu možno nerobia najlepšie, ale kompenzujú to láskavým prístupom (áno, často sú k deťom akosi bližšie).

Každý kto pracuje s deťmi sa svojim spôsobom pohybuje na tenkom ľade. Hovoríme o priamej zodpovednosti za zverený živý materiál, ale aj o vhodnosti/ nevhodnosti zvoleného prístupu. A ľad sa stenšuje vždy s tým nakoľko problematické dieťa máme na zodpovednosť, nakoľko rizikovej situácií musíme čeliť, nakoľko veľký problém musíme vyriešiť.

Chápem aj rodičov, ktorí chcú pre svoje dieťa to najlepšie. A možno práve to mi umožňuje opísať danú problematiku práve tak ako v odstavcoch vyššie - ja vlastné deti nemám, ale mávam ich na zodpovednosť pri rôznych aktivitách. Verte mi tú zodpovednosť niekedy naozaj veľmi, ale veľmi cítim.

Týmto som nikoho nechcel ospravedlňovať alebo brániť niektorú zo strán. Stojí za to ochrániť si vlastné dieťa pred týraním a zabezpečiť mu bezproblémovú budúcnosť!

Rovnako tak stojí za to, si zistiť maximum informácií, ak sa jedná o podozrenie na týranie. Pretože je mimoriadne dôležité, aby Vaše rozhodnutie riešiť takúto závažnú vec bolo nakoniec správne. Totiž nenávratne ovplyvní Váš život, život Vášho dieťaťa, človeka, ktorému zničíte povesť, organizácie alebo rodiny, ktorú pošlete ku dnu a nepriamo všetkých ľudí, ktorí s osobou, rodinou alebo organizáciou majú niečo spoločné. Tieto zmeny budú nezvratné. A budú nezvratné aj vtedy, keď sa ukáže, že ide o omyl.

Ak sa spoločnosť ocitne v situácií, keď bude mať za sebou viacero takýchto omylov a bude čeliť ich následkom (žeby západný svet v 80 rokoch???), akú motiváciu potom budú mať budúci pracovníci s mládežou? Môže byť jedným z následkov neskorší pokles kvality v práci s mládežou?

Zoberiete si na seba takúto zodpovednosť ak ide len o podozrenie? Bez jasného dôkazu? Ak by sa mohlo ukázať, že išlo o výmysel, žart, nedomyslenú pomstu alebo malichernosť?


 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Všade sú míny, dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Dráždenie čínskeho draka

Donald Trump si už stihol pohnevať Peking. Zrejme to nebolo nedorozumenie.


Už ste čítali?