Je štvrtok 8. augusta 2013. Sadám si s večerou k televízií, ktorú inak takmer vôbec nesledujem. Nemám čas, príležitosť a pri kvalite vysielania našich televízií ani chuť. Vo vysielaní ma zaujal dokument, ktorý vysielala Dvojka a pojednával o sexuálne odlišných ľuďoch, konkrétne transvestitoch a intersexuáloch. Prvotné nadšenie z celkom kvalitne odvedenej práce veľmi skoro vystriedalo rozčarovanie.
Zameriam sa na časť dokumentu, ktorá rozprávala o dieťati - ako samé uviedlo „dievčatku s penisom“.
Ako otec chlapcodievčaťa sám uviedol, zvláštne prejavy správania sa dieťaťa pozorovali už v jeho útlom veku (predpokladám, že sa dieťa narodilo ako normálny chlapec). Chcelo sa hrať s bábikami namiesto s autíčkami, zaujímalo sa aktivity typické skôr pre dievča a neskôr preferovalo dievčenské oblečenie. Nasledovali problémy, keď dieťaťu niekto povedal, že je chlapec (plač, krik) a podobne.
V dokumente otec dieťaťa chlapcodievčaťa uvádza, že sa rozhodli nechať voľný priechod prejavu jeho osobnosti (dieťa malo 5 rokov, určite vie, čo chce !!! ). A tu je zarobené na problém. Prehnaná voľnosť v prejavovaní osobnosti totiž skôr či neskôr vedie k tomu, že si dieťa začne robiť čo chce, pretože pochopí, že môže. A pokiaľ sa mu v tom niekto pokúsi zabrániť, vydobyje si to krikom, agresivitou a zlosťou (a aj tak svoje dostane). Ak má v tom podporu rodičov, tak má vyhrané. Aspoň kým je dieťa.
No naskytá sa otázka - ako to je so sexualitou tohto dieťaťa? Nejde o nič výnimočné. Zodpovedzme si najprv otázku, aké sú normálne prejavy sexuality u detí? Väčšina ľudí si myslí, že deti sú asexuálne, čo je veľký omyl. Znaky sexuálneho správania môžeme sledovať už od najútlejšieho veku. Záujem o opačné pohlavie je jedným z prejavov sexuálneho správania a ako také sa môže prejaviť tým, že dieťa - chlapec sa chce hrať s bábikou, vyskúšať si dievčenské šaty a podobne. Je na mieste si tieto prejavy nevšímať, spravidla pominú samé. Avšak pri prekročení istých hraníc, rodič má byť osoba, ktorá dieťaťu ukáže aká sociálna rola sa od dieťaťa očakáva a na nej trvať. Dieťa sa totiž na to podvedome spolieha. Je dokonca možné, že sa rodič nevyhne konfliktom, ale stále je potrebné trpezlivo si stáť za svojim.
V dokumente sa síce uvádza, že transvestiti môžu vykazovať isté fyzické odchylky, napríklad v mozgu. Avšak ľudská sexualita sa naplno prebúdza až s príchodom puberty, preto si myslím, že päť ročné dieťa jednoducho nemôže vedieť so stopercentnou istotou, či je homo, hetero, trans alebo inak orientované. Z toho usudzujem, že aj v prípade dieťaťa - chlapca, ktoré v piatich rokoch trvalo na tom, že je dievča, ide o nezvládnutú úlohu rodičov.
Keď som počul z reproduktora verejnoprávnej televízie, ako so smrteľnou vážnosťou v dokumente začali hovoriť o hormonálnej liečbe - príprave na zmenu pohlavia - pre deti, ktoré sa cítia byť iným pohlavím ako fyzicky sú, skoro ma vystrelo a mal som čo robiť, aby som večeru nevykydol na kreslo vedľa seba.
Neveriacky som krútil hlavou, keď na záver dokumentu - ako akási katarzia - sa rodičia dieťaťa vytešovali (spolu so svojim chlapcodievčaťom), keď mu oznámili, že oficiálne má zmenené meno na dievčenské a mávali akýmsi dokumentom (rodným listom?) pred kamerou.
Americký sen.
Vraj, keby to neurobili, dieťa by malo neskôr psychické problémy. Výborne. Takto ich má hneď. Veď v dokumente sa na rovinu hovorilo, ako sa mu kamaráti v škôlke smejú, ako mu nadávajú a ostatní rodičia sa mu vyhýbajú alebo chodia sa na neho pozerať ako na expozíciu do múzea.
Neustriehnutie podobných detských excesov, bezhlavé „nepotláčanie“ prejavov ich osobnosti (čo to je za nezmysel???) a iné prvky výchovy detí na západ od nás, majú za následok základný pocit neistoty, ktorý si zmätený jedinec v citlivom období puberty túži akosi kompenzovať alebo inak sa s nim vyrovnať. A máme tu depresie, agresivitu, snahy o únik z nemilosrdnej reality a podobne. Videli sme v priamom prenose jasné a cielené poškodzovanie dieťaťa, navyše prezentované, ako to najlepšie pre neho. Prečo niekto nezasiahol? Prečo sa to beztrestne ukazuje verejnosti ako kladný vzor? Kde je sociálka, ktorá v iných prípadoch odoberá deti za to, že sa ho rodič fyzicky dotkne alebo sa im nepáči čo i len neporiadok v detskej izbe?
Ako to je, ukáže budúcnosť, prax (paradoxne ukázaná v dokumente) mi zatiaľ dáva za pravdu.
O odchýlkach (nie len) v oblasti sexuality je potrebné hovoriť, ja sa nechcem tváriť, že odchýlky neexistujú. Ale odmietam masírovanie spoločnosti s cieľom zmeniť ju na úkor bežnej rodiny a normálnych detí, odmietam, aby sa z toho robila show a predvádzanie (ako napríklad dúhové pochody homosexuálov).
Svoju úvahu ukončím niekoľkými riadkami na zamyslenie. Stretávame sa dnes so siahodlhými diskusiami o homosexuáloch v americkej armáde, rieši sa že učiteľ dal výchovnú facku a dookola sa rozmázava čo všetko musíme spraviť, len aby sme neboli rasisti vo vzťahu k naším neprispôsobivým spoluobčanom.
Riešia sa hlúposti v porovnaní s tým, čo verejnoprávna televízia bez studu odvysielala ako oslavu niečoho, čo by sa v kontexte s možnými následkami dalo považovať za zverstvo na dieťati!
Čím ďalej tým viac sa desím toho, ako vyzerá výchova mladej generácie vo „vyspelých“ krajinách. Rozoberaná problematika má pravdepodobne blízko k téme (hlavne k jej dôsledkom na konci článku) o ktorej som podrobnejšie písal na svojom blogu „O masakrách na školách, strelných zbraniach a skazenej mládeži“. Nakoľko je cielená alebo len „náhodne sa vyskytujúca“ z radu vedľajších príznakov chorej spoločnosti, nech si odpovie každý sám.
