O masakrách na školách, strelných zbraniach a skazenej mládeži

Autor: Ľuboš Zahradníček | 15.12.2012 o 23:46 | (upravené 16.12.2012 o 0:00) Karma článku: 10,58 | Prečítané:  1017x

To, o čom píšem v nasledujúcom článku, nie je len, čosi, čo som niekde počul, že by to tak mohlo byť. Pracujem s deťmi a priame dôsledky príčin, o ktorých tu píšem sú jasne badateľné aj u nás. Ak chcete však extrémny učebnicový príklad – nech sa páči stať sa učiteľom v západnej Európe alebo v USA.

 

Najnovší škandál streľby na škole v meste Newton opäť rozprúdil diskusiu o dostupnosti zbraní. Bez ohľadu na názor verejnosti tvrdím, že takáto diskusia je cielene podporovaná ľuďmi, ktorí nemajú skutočný záujem o riešenie tohto problému. Tvrdím, že samotná dostupnosť zbraní nie je sama o sebe problémom, je len rozbuškou iného, hlbšieho problému.

K diskusií o legálnosti a dostupnosti strelných zbraní len krátko. Najextrémnejšie hlasy kričia o zákaze strelných zbraní a ich obmedzení na bezpečnostné sily, armádu, prípadne športové účely. Spoločnosť bez strelných zbraní bude tak bezpečnejšia. Naozaj? Je bezpečná spoločnosť, kde strelné zbrane vlastnia (ilegálne) len zločinci, ktorí to aj vedia? Pochopme, že strelné zbrane tu sú a prax ukazuje, že nevieme (nechceme?) ich dostatočne strážiť, aby sa nedostali do ilegálneho vlastníctva napríklad drogových kartelov, mafie a pod.

Ak by sa nám ich aj podarilo ustrážiť, nie je strelná zbraň len prostriedok k vykonaniu niečoho, na čo pri troche dobrej vôle (vlastne zlej) môže poslúžiť aj obyčajný luk, sekera, motorová píľa, auto, štetec ... ? Budeme preto postupne nezmyselne zakazovať aj tieto predmety, podobne ako v leteckej doprave? Nie je náhodou cieľom vraha zabiť a v podstate je úplne jedno akými prostriedkami?

Hovorí sa, že príčina je v agresívnej kultúre – sex, násilie vo filmoch a videohrách. Ja tvrdím, že zábavný priemysel neprodukuje skazenú mládež, ale iba na ňu reflektuje. Veď nie je akýkoľvek biznis založený v prvom rade na dopyte? Možno sa to vzájomne podporuje, ale určite to nehrá hlavnú úlohu.

Tak kde je pes zakopaný?

Na to sa musíme pozrieť do zdanlivo inej oblasti, o ktorej – svete div se! – sa veľmi nehovorí. A tou je sociálna politika.

V socialistických krajinách bola v istom období predstava, že štát prostredníctvom akéhosi „studeného odchovu“ dokáže vychovať rovnako použiteľných ľudí pre spoločnosť, ako klasická rodina. Dlhodobé výskumy na ľuďoch, vychovávaných v špeciálnych zariadeniach dopadli vo všetkých prípadoch totálnou katastrofou. Nehovorím o detských domovoch (ktoré tiež nie sú žiadna výhra). Hovorím o zariadeniach vytvorených len k účelu dlhodobého sociálneho výskumu tohto typu – akési farmy na ľudí. Dospelí ľudia „postihnutí“ takouto výchovou neboli schopní adaptovať sa na život v spoločnosti, boli extrémne psychicky nevyrovnaní, z čoho plynuli rôzne poruchy, fóbie, depresie, agresivita až po najťažšie psychózy. Ich pracovná výkonnosť bola mizerná, neschopnosť naučiť sa rozdielnym pravidlám tej ktorej komunity úplne pochovávali myšlienku o rovnocennosti. Jedinci často končili na psychiatrií. O využití takejto výchovy v praxi nemohlo byť ani reči.

Rodina je základom každej spoločnosti. Výskumy dokázali, že v prvých troch rokoch života dieťaťa sa jeho mozog rozvíja najrýchlejšie. Vznikajú v mozgu nesmierne dôležité väzby, na základe ktorých má dieťa vedieť v budúcnosti efektívne budovať svoje sociálne prostredie. Tieto väzby sa NEDAJÚ nahradiť a pri ich nedostatočnom rozvoji si dieťa nesie následky po celý život. Na budovanie týchto väzieb potrebuje dieťa pri sebe matku. To je dôvod prečo sa u nás v čase socializmu presadzovala materská dovolenka po dobu niekoľkých rokov.

Nie je to len o zodpovednosti za dieťa (byť pri ňom). To dokáže aj zaplatená pestúnka. Lenže tá nenahradí matku v zmysle rodinnom. Dieťa si nedokáže vytvoriť dostatočne kvalitný vzťah k matke, pokiaľ sa pri ňom v citlivom období pravidelne striedajú dve z pohľadu dieťaťa navyše nerovnocenné osoby. Priame dôsledky sú možno nie tak vážne, ako som uviedol v prípade vychovy úplne bez rodičov štátom, ale dostatočne silné, aby sa prejavili navonok. Sú to depresie, agresivita, individualizmus, psychické poruchy, citová nestabilita. Presne to, čo charakterizuje novodobú mládež.

Ako sa štát správa k rodine za veľkou mlákou viem veľmi dobre – žije tam moja sestra, ktorá má dve deti. Pár dní po pôrode prvého jej volali zo zamestnania, kedy nastúpi. Od novorodenca tak musí platiť pestúnku na osem hodín denne, päť krát do týždňa. A aby toho nebolo dosť, manžel cestuje za prácou často aj na niekoľko týždňov preč z domu.

Čelíme priamym dôsledkom problému zámerného oslabovania pozície rodiny v spoločnosti. Tento komplex problémov je podporovaný moderným smerovaním v oblasti alternatívneho životného štýlu – napríklad akúsi rovnocennosť homosexuálov s majoritnou spoločnosťou (nie sme si zo zákona náhodou všetci rovní?) aj s ich požiadavkami na uzatváranie manželstiev a adopciu detí, snahu o multikulturalizmus a pod..

Ak si toto spoločnosť uvedomuje – a určite si uvedomuje aj fakt, že s duševne vyrovnanými ľuďmi prichádza aj menej škôd, vyšší pracovný výkon a podobne – prečo sa presadzuje takéto smerovanie? Pretože je jasné, že skôr, či neskôr bude chcieť každý získať to, čo mu právom patrí. A to znamená, že niekto iní musí o časť prísť. Pretože nie je záujem, aby bol blahobyt rovnomerne rozdelený medzi ľudí, ale len medzi tých, ktorí o rozdelení rozhodujú. A tí toho chcú čo najviac a čo najrýchlejšie.

Niekto tu veľmi intenzívne a dlhodobo pracuje na tom, aby sme boli ľahko ovládané ovečky. Cielene oslabuje pozíciu rodiny. Presadzuje individualizmus s cieľom vytvoriť u jednotlivcov všetky predpoklady k tomu, aby neboli schopní vytvárať kvalitné sociálne vzťahy, ktoré sú potrebné napríklad na vytvorenie vyššie organizovaných skupín. Tie potenciálne môžu ohroziť záujmy tých, ktorí ich budú ovládať. Tieto schopnosti budú v budúcnosti privilégiom vybraných jedincov, ktorý budú udržiavať spoločnosť v relatívne stabilnom stave (a v začarovanom kruhu).

Toto nie je nejaké scifi alebo paranoja. Stačí iba sledovať, čo sa vo svete deje a z dostupných zdrojov sa informovať, čo, kde a ako funguje.

Ale pokojne ďalej diskutujme o zbraniach, pohoršujme sa nad pornografiou a čakajme, kedy príde ďalší z rady čoraz častejších a krvavejších vražedných výpadov mládeže.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Všade sú míny, dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Dráždenie čínskeho draka

Donald Trump si už stihol pohnevať Peking. Zrejme to nebolo nedorozumenie.


Už ste čítali?