O tom, či má zmysel to, čo robíme ...

Autor: Ľuboš Zahradníček | 11.12.2012 o 22:11 | (upravené 11.12.2012 o 22:30) Karma článku: 6,61 | Prečítané:  512x

O tom, že niekedy pochybujeme ... o sebe ...  o našej činnosti ... o našich cieľoch  ... hladáme zmysel, ktorý sa odrazu niekam schoval, nevedno kam ...

 

Pôvodne som chcel, aby tento článok bol v rámci série Putovanie po východnom Slovensku, v ktorom opisujem nie iba výlety, ale aj pozadie - našu skupinu. Pri pohľade na obsah som si uvedomil, že sa nedá zaškatuľkovať. Je to o nás. O ľuďoch. Berte to, ako akýsi voľný diel, akýsi bonus k spomínanej sérií, ale aj ako zamyslenie nad tým, čo a prečo človek robí aj pomimo toho, aby mal na chleba.

Za posledných pár rokov som si všimol rozpor medzi mainstrímovým zmýšľaním a mojimi názormi. Chladný prístup v zmysle nerobím to, z čoho nič (hmotné) nemám, nerobím to, z čoho nemám okamžitú kladnú spätnú väzbu, nerobím to, čo ma stojí veľa úsilia a výsledok je v nedohľadne. Bol som z toho sklamaný. V týchto názoroch som videl opak toho, o čo sa pokúšam ja.

Spraviť pre druhých niečo, o čom viem, že je pre nich to najlepšie, znamená pre mňa viac, ako všetko to, čo hmotné môžem od života získať. (Uznávam, aby som podľa toho mohol žiť, musím z niečoho kúpiť chleba, čiže aj to má svoje hranice!)

Niekedy mám pocit, že som iný. Narodil som sa do zlej doby. Celé moje okolie ma učilo vytrvalosti, nevšímať si zlé jazyky okolia, ísť za svojím, po malých ale istých krôčikoch. Naučili ma to dobre - dnes naráža kosa na kameň.

Pred rokmi, keď som o založení oddielu iba sníval, som kdesi v diaľke uvidel svetlo. Tam sa chcem dostať, pomyslel som si. Slabé, nejasné, ale dostatočne výrazné, aby som vedel, že je to to, čo chcem.

A potom to prišlo. Ako blesk z jasného neba. Bez môjho pričinenia, ale za mojej účasti vznikol zárodok niečoho, čo sa dnes volá turistický klub Dračia stopa. Spoznal som svoju príležitosť. Tam niekde začala presakovať moja vytrvalosť do praxe. Za ten čas – je to už sedem rokov – sme urobili veľa práce, ale aj veľa chýb. Veľkých chýb. Zbytočne nás stáli členov, otriasli dôverou, zrazili nás dole.

Vždy som sa postavil a to svetlo opäť našiel. Cítil som v sebe energiu, ktorá sa akoby zázrakom objavila práve vo chvíľach, keď by to iní vzdali. Neúspech ma vždy nakopol k aktivite. K tvorivosti. Ku snahe pracovať.

Nesnažte sa pochopiť, čo ma tak ženie – viac ako do rodiny, viac ako do toho, čo by malo pre mňa znamenať život, viac ako do čohokoľvek iného. Je to motor, ktorému ani ja sám nerozumiem. Ak by sa to malo stať mojim zamestnaním, bol by som najšťastnejší človek na svete, zabil by som totiž dve muchy jednou ranou.

Akosi mi ale nikto nedal odpoveď na otázku, či toto ako celok má zmysel. Či to v niekom niečo zanecháva a či to dokážem udržať. Prekonávať neúspechy je pekná vec, ale veľmi to vyčerpáva.

Pozerám na tabuľku s účasťou členov. Utorková partia ju má mizernú. Zažívam pocit déja vu. Deti nechodia. Poslednú schôdzku som spravil tak, ako mi odporučila známa. Nezaujalo ich to. Prišiel aj nováčik. Obávam sa, že ho to odradí. Opäť ten blbý pociť – už som to zažil! Snažím sa situáciu zachrániť – hovorím mu, že keď chce niečo skúsiť, mal by tomu dať šancu viac krát. Náhoda je blbec. Prikyvuje, ale v jeho očiach tuším nie čo iné. Má to celé zmysel? pýtam sa. Minulý rok bola účasť fantastická a veľa nováčikov ostalo, vtedy to určite malo zmysel!

Je december. Kamarátka mi na odkazovku napísala, že jej dcéra nemôže prísť, lebo má nacvičovanie divadielka. Aspoň jedna osoba o ktorej viem, že neprišla lebo nemohla. Hľadám odpoveď v historických záznamoch. December je vždy jeden z najslabších mesiacov, no potom sa to vždy upravilo. Predvianočný zhon! Určite? – nahlodáva chvíľkové upokojenie zákerná myšlienka.

Takýchto chvíľ bolo počas našej činnosti niekoľko. A niekedy boli podporené veľmi zlými číslami. No vždy som mal pred očami spomienky na momenty, keď účasť bola nadpriemerná, keď stáli členovia nečakane dotiahli kamaráta, ktorý bol (je?) nadšený tým, čo robíme. Keď deti o dušu trénovali a zo súťaže priniesli cenný kov alebo keď som sa od rodičov dozvedel, že dieťa bolo z výletu nadšené.

Raz sme hore a raz dole, len tá snaha nesmie nikdy ustať, aby to dole nebola konečná.

Pracujeme v ťažkej dobe. Je málo peňazí a veľa komercie. Mládež ťažko presvedčiť vyskúšať niečo, čo na prvý pohľad neznie cool. Nie je u nás také zázemie ako v Českej republike, turistov málokto podporí. Na všetko sme takmer sami. Nadšenia je veľa, ale je efektívne ničené vždy, keď po nádejnej propagácií nepríde nikto nový a sklamanie sa prenáša aj na úroveň činnosti. Možno sa vyhováram.

Možno som si to idealizoval a inde to tak tiež funguje. Ostatne ma na počiatku jeden skúsený vedúci varoval – to, čo vidíš na internete, všetky tie príbehy, super videá, stránky a fotky z oddielovej činnosti, môžu vytvárať ilúziu, že všetko klape na 100%. Aj Foglar vo svojich knihách vytvoril vo svojej podstate ideálny oddiel, ktorý v skutočnosti neexistoval tak, ako je opísaný (bez problémov). Ak si to budeš takto predstavovať, potom budeš zažívať sústavné sklamanie, lebo je to na míle vzdialené od reality.

Mal svätú pravdu.

Vytrvalosť som si dostal azda do génov. Po toľkom čase a skúsenostiach, asi fakt nie som normálny. To svetielko, ktoré som kedysi nejasné v diaľke uvidel - dnes žiari silnejšie. Celkom jasné sa stalo, keď som spoznal jeden český oddiel. Volajú sa TOM KADAO a fungovali ako hodinky (netvrdím, že bez problémov). Máme pred sebou ešte veľa práce. Ich je tridsať, nás sotva pätnásť. Oni majú desať stálych dospelých, ja som sám. Oni majú vlastnú klubovňu a skvelé technické vybavenie, my sa delíme o priestory s inými a všetko si deti zháňajú samé. Oni sú sebavedomí, ale spokojní, naši sú papuľnatí. Ich členovia dosahujú účasť nad 75% a poslúchajú na slovo, my sa pohybujeme niekde medzi 65 - 70% a to sa dlhodobé pravidlá (aj poslušnosť) nacvičuje ťažšie (a je to vidieť).

Asi to je v mojej hlave, možno si to priťahujem sám a zhoršujem tým, že sa jednoducho neviem efektívne pretvarovať a odosobniť.

Tak má to teda zmysel?

Dnes som na schôdzke zažil niečo zaujímavé. Jedno z detí ma spontánne objalo a povedalo niečo v zmysle, že sme radi, že ťa máme. Prišlo mi to ako balzam na dušu. Akoby to dieťa vedelo, že to pomôže a jednoducho to urobilo.

Áno, možno má.

P.S.: A teraz dúfam, že si to neprečíta žiaden aktívny člen. Otvárať sa svojim zverencom je jedna z najhorších veci ničiacich autoritu.

(C) Ing. Zahradníček

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Všade sú míny, dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Dráždenie čínskeho draka

Donald Trump si už stihol pohnevať Peking. Zrejme to nebolo nedorozumenie.


Už ste čítali?