Koprášsky viadukt - nie je čo dodať, jedna nádhera ...

Po štyroch týždňoch od začiatku činnosti v nových podmienkach, som novú partiu vzal na viacdňovú výpravu. Odvaha, však? Absolútne som netušil do čoho idem. Nové miesto, nový typ akcie, nový kolektív a šibeničný termín na zorganizovanie.

Aby toho nebolo dosť, z nášho klubu definitívne odišla druhá stála vedúca a na prípravu činnosti som ostal sám. Vedel som, že po zmene pôsobiska a rozpade pôvodného kolektívu, je toto ďalší šok. S hľadaním ľudí boli vždy nepríjemné problémy.

Snem nakoniec zachránili moji dvaja najbližší kamaráti Lukáš a Jožo.

I. deň

Na autobusovej stanici sme sa stretli so siedmimi členmi (ktorí neskôr boli z tzv. „silnej deviatky“) a dvoma hosťami (bývalí členovia). Odchádzali sme neskôr poobede, s príchodom do Slavošoviec okolo pol piatej.

Po večeri sme s patričným vybláznením pokrstili nováčikov, oficiálne ich prijali za riadnych členov a išli si oddýchnuť pred dvoma dňami nabitými programom.

II. deň

Po raňajkách nasledovala návšteva obchodu, ktorú sme museli absolvovať, nakoľko pre veľký počet účastníkov sme nechceli vláčiť jedlo na celú akciu z domu. Už pri ceste do dediny sme míňali prvé znaky, že kedysi pred takmer sedemdesiatimi rokmi sa tu stavala nová železnica. Zachované sú most cez rieku a násypy a oporné múry ďalších dvoch mostov, kde mala trať križovať cestu do terajších papierní.

Oporný múr kde mal byť most ponad cestu

Práve tento najväčší zamestnávateľ v regióne bol našou ďalšou zastávkou. Dohodnutí s vedením SHP Slavošovce nás vedúci zmeny čakal presne v stanovený čas. Videli sme kompletnú výrobu papierových obrúskov od spracovania celulózy, až po balenie na veľkých paletách. Navyše sme dostali kvantum vzorových servítok s témou Vianoce (áno práve to sa deťom najviac rátalo).

Takto sme čumeli pri exkurzií v papierňach

III. deň

Nabalení na záverečný pochod sme opustili okolo desiatej ubytovňu. Čakala nás túra v trase nedostavanej druhej gemerskej spojky od Slavošoviec až po Dobrú vodu.

Začali sme pri plánovej železničnej zastávke Slavošovce – zastávka. Trať v tridsiatych rokoch minulého storočia končila v dedine. Dnešný úsek do papierní bol vybudovaný až pod druhej svetovej vojne. Počas výstavby sa nová trať mala napájať na pôvodný koniec trate, ešte v dedine mala križovať cestu smerom na východ, aby sa veľkým oblúkom vrátila, druhý krát križovala cestu a pokračovala pár desiatok metrov západne od existujúcej trate (paralelne ale v opačnom smere). V týchto miestach (časť je dnes v areáli papierní) je viditeľný násyp s priepustmi. Trať sa následne stáča na západ a my pokračujeme po jej telese, kde je dnes lesná cesta. Teleso sa neskôr stráca.

Asi po dvoch kilometroch chôdze vidíme nenápadný oznam so šípkou kamsi dolu do priekopy „Slavošovský tunel“.

Vchod do tunela

Slavošovský tunel má viac ako dva kilometre a prechod ním je zážitok z kategórie „nezabudnuteľné“. Nádherné vypracovanie bez jedinej chybičky hovorí o precíznej práci našich predkov, existencia samotného diela zase o pohnutej histórií prvej Slovenskej republiky.

Po Viedenskej arbitráži pripadli južné územia Slovenska Maďarsku. Posunuté hranice rozkúskovali južnú trať spájajúcu východné Slovensko s Bratislavou, pričom jej časť (najmä slepé lokálky) ostala na Slovensku.

Vláda slovenskej republiky rozhodla o spojení týchto úsekov tzv. spojkami. Na gemeri boli tri. Prvá ( v poradí výstavby tretia ) Štítnik – Nižná slaná sa nikdy nezačala stavať, druhá Slavošovce – Chyžnianská voda bola rozostavaná na osemdesiat percent a posledná tretia Tisovec – Revúca tak isto nebola dokončená.

mapka Gemerských spojok

koniec II. spojky pri Lubeniku. Niekde v 11 km je viadukt.

žltou je naznačené ako sa trať stavala.

Dôvod bol jednoduchý – z pohľadu Nemeckej ríše bolo stavanie tratí na juhu Slovenska nepodstatné a financie prichádzali pomaly. Podľa toho napredovali práce a sprejazdnenie úsekov sa neustále odkladalo. V máji 1945 vojna skončila a spolu s pôvodnými hranicami sa obnovila aj prevádzka na južnej trati. Gemerské spojky stratili opodstatnenie. S účinnosťou od 31. 12. 1948 sa výstavba oficiálne zastavila.

Tunel je pri portáli zanesený skoro do výšky dva metre, ...

... ale po pár metroch už ideme po betónovom dne.

V roku 1990 bol vypracovaný projekt na dokončenie tretej spojky Tisovec – Revúca, ale pre nejasnú budúcnosť nebol schválený. V roku 1998 bol vypracovaný územný plán veľkého územného celku Banskobystrický kraj, ktorý výhľadovo po roku 2015 počíta s vybudovaním trate Tisovec - Revúca. Postup železníc je však presne opačný. V máji 2011 bola z úseku Plešivec – Muráň vylúčená osobná železničná doprava.

Svetlo na konci tunela ...

... a tma v jeho útrobách.

Prechod tunelom nám trval, aj s obedňajšou prestávkou približne v jeho polovici, hodinu a pol. Celkom prekvapujúco v tuneli nebol prievan, aj keď oba jeho portály sú bez problémov priechodné. Po telese trate sme pokračovali ďalej až ku Koprášskemu tunelu s krásnymi portálmi.

Koprašský tunel (portál smerom k Magnezitovciam)

Druhý tunel má dĺžku len niečo okolo štyristo metrov. Za tunelom mala trať plynule pokračovať na stavebne najkrajšiu časť projektu – Koprášsky viadukt. Za monumentálny most s výškou takmer štyridsať metrov nad terénom, by sme sa ani dnes nemuseli hanbiť. My sme si tam spravili asi hodinovú prestávku.

Koprášsky viadukt

Jožko a Nikolas

Museli sme dávať pozor na vlaky ...

Unavení, no očarení sme prešli Magnezitovcami a pri Dobrej vode sme najprv nastúpili na autobus do Revúcej a z Revúcej do Košíc. Dnes spomíname na túto výpravu ako na jednu z najlepších. Intenzívny zážitok bol dôležitým prvkom pri práci s novou skupinou. Ukázal sa ako odvážny, no správne načasovaný krok.

Fotky : autor

mapky sú z webu www.zeleznicne.info a rail.sk

www.draciastopa.tk