Príbeh z ulice - úryvok I.

Autor: Ľuboš Zahradníček | 28.10.2011 o 21:41 | (upravené 7.4.2012 o 17:41) Karma článku: 1,63 | Prečítané:  224x

Úryvok z prvej kapitoly. Príbeh nemá nič spoločné s rovnomennou divadelnou hrou.

 

Tento krát mi strelila len jednu. Za čo? Za to, že vo fľaške od vodky bolo menej, ako posledná čiarka na skle. Za to. Presne za to. Za nič iné. Mala pravdu v tom, že menej toho svinstva tam bolo kvôli mne. Včera som jej dosť veľa odpil a príšerne sa zdrúzgal po tom, čo som na to dal ešte plechovku piva.

- Vypadni do svojej izby! – chytila ma za krk, tlačila pred sebou. Do mojej izby ma doslova hodila. Spadol som na zem. Buchla dverami. Úplne v tom najtajnejšom, najskrytejšom kútiku duše som sa jej smial. Potom som sa rozosmial aj navonok. Bola pre mňa ako postava z grotesky. Absolútne stratila vážnosť. Stratila vlastne mňa. Ostával som ležať. Zo zeme som pozoroval, či sa nevracia. A ona sa vrátila.

- Neopováž sa vychádzať von! – ukázala vztýčený ukazovák, čím len chcela zdôrazniť svoju autoritu. Akosi jej to nevychádzalo. Stále bola postavou z grotesky.

- Vieš veľmi dobre, že ty si nemal byť!!! – pokračovala červená ako rak, až sa zdalo, že ju to položí – To len tvoj fantastický otecko ťa chcel, tak sa ma nesnaž nasierať, lebo mám len jedny nervy!


Mal som chuť jej čosi sprosté povedať. Aj ja si potrebujem vybiť zlosť a tá vo mne tiež rastie už dlho.

- Otca do toho nezaťahuj! – zakričal som z plného hrdla chvíľu po tom, ako znova zavrela dvere a mne sa konečne podarilo ovládnuť úsmev na perách. Snáď sa už do tretice neobjaví. Mal som pocit, že som do toho vložil celú svoju odvahu, ešte aj skryté zásoby, o ktorých som sotva vedel.

- Buď ticho! Radšej buď ticho. Nechcem nič počuť. – bola odpoveď na to, z hlbín bytu.

Netúžil som sa pohnúť, netúžil som niekam ísť. Len som ticho premýšľal. Nad otcom. Nad bratom. Nad školou, nad kameňom, ktorý som hodil do jedného z okien, no mal som ho radšej hodiť do tejto beštie. Pýtal som sa prečo práve ja? V tvrdej podlahe svojej vlastnej izby som odpoveď nenašiel. Nenašiel som ju ani za zavretými dverami od miestnosti, na ktoré som sa občas pozrel a ktoré sa o dlhý čas opäť otvorili. Do tretice vošla dnu, no teraz už bola pokojná. V rukách nedržala fľašu. Jej grotesktný výzor sa však nestratil.

Tvár ma bolela od rán, ktoré som schytal. Na to v akom stave je, dokáže ešte riadne drbnúť po papuli. Cítil som aj miesta mimo tváre, ktoré dostali údery, väčšinou na chrbte a ramenách. Budem tam mať modriny. To nič. Za pár dní sa stratia.


Pomaly si sadla vedľa mňa a chrbtom sa oprela o dosku postele, ktorú mala za sebou. Sledoval som, čo urobí. Načiahla sa ku mne a pomaly, opatrne ma podvihla. Pritisla si ma ku sebe a objala.

- Prepáč mi to. Prepáč! – pošepkala mi do vlasov. Nebránil som sa, ale bolo mi to jedno. Necítil som nič. Vôbec nič. Držala ma tak v objatí, hladila po vlasoch, ramenách a chrbte.


Myslí si snáď, že tým niečo vylieči? Že od teraz budem prežívať niečo iné? Že si to len tak vyžehlí a všetko bude v poriadku? Keby že po prvé! Kebyže sa to stane raz. Ale takto to bolo bežne. Keď odišla, strávil som takto, ležiac na tvrdej podlahe, asi dve hodiny. Možno trochu, o vlások pokojnejší, no čosi vo mne neustále kričí „Pozor! Už to lepšie nebude!“.


O pol jedenástej večer som sa odvážil odísť von. Ak budem preč trebárs aj celú noc, tak na tom nezáleží. Nevšimne si to. Rozhodol som sa spať hore, nad najvyšším poschodím, kde sú motory výťahov. Zobral som so sebou baterku a vankúš, deku som tam našiel už dávnejšie po nejakom bezdomovcovi. Smrdela, ale keď je vonku zima, človeku to príde úplne jedno. Ešteže máme už jar. V tých priestoroch je strašne zatuchnutý vzduch a kopa peria od holubov, ktoré tu mávajú hniezda. Nachádzajú tu, tak ako ja, útočisko pred nepriazňou okolia. To, že som bol bez večere, ani nemusím pripomínať. Raňajky boli tiež otázne, ak sa mi podarí z potravín niečo ukradnúť, budú. Je to však veľmi nepravdepodobné. Dôverne ma tam poznajú. Môj žalúdok zvierali hrozné kŕče. V takýchto chvíľach som si najlepšie uvedomoval svoju situáciu.

V ten večer som sa rozhodol, že to musí skončiť. S myšlienkou som sa pohrával aspoň dva mesiace, no vtedy nabrala reálnejší tvar. Utečiem. Neviem síce, čo potom, ale nejako si poradím.

(úrivok z pripravovanej novely Príbeh z ulice)

(c) Ing. Zahradníček

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Všade sú míny, dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Dráždenie čínskeho draka

Donald Trump si už stihol pohnevať Peking. Zrejme to nebolo nedorozumenie.


Už ste čítali?