Neznámo (časť 20.)

Autor: Ľuboš Zahradníček | 1.6.2011 o 22:40 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  185x

Bizarné zjavenie sa nehýbalo. Dokonca jej pripadalo, akoby ho voda ani neobchádzala, akoby svojim zvláštnym spôsobom nebolo súčasťou reality. Nevydávalo žiadne zvuky. Všetko okolo, aj keď v tme, žilo pohybom, voda tiekla, listy sa triasli pri pohyboch vzduchu, iba to tam stálo akoby zmrznuté v čase.

            Denis sa postavil vedľa nej. Pozeral sa rovnakým smerom. Čiernej postave nebolo vidieť do tváre. Až keď prižmúrila oči a zaostrila, zistila, že stojí chrbtom k ním.

            Roztriasla sa a nebolo to od zimy.

            Kto je to? A čo robí tu?

            Bizarné zjavenie sa nehýbalo. Dokonca jej pripadalo, akoby ho voda ani neobchádzala, akoby svojim zvláštnym spôsobom nebolo súčasťou reality. Nevydávalo žiadne zvuky. Všetko okolo, aj keď v tme, žilo pohybom, voda tiekla, listy sa triasli pri pohyboch vzduchu, iba to tam stálo akoby zmrznuté v čase.

            Mohlo to byť asi desať metrov od nich. Nie ďaleko. Prekvapivé je, že si to nevšimla už skôr.

            Kto tu môže stáť takto nehybne, v potoku?

            O tomto čase? Tak ďaleko od mesta a sám? To nebude nič normálne.

            Odrazu jej všetky zvuky prišli veľmi hlasné. Možno to bolo tým adrenalínom.

- Poďme von, Rose! – poťahal ju za ruku, pričom pohľadom neuhol. Jeho hlas znel neisto. Vidí to aj on? Bojí sa opýtať. Namiesto toho ho chytila za ruku a pohla sa dopredu k tomu zjaveniu. Uvedomila si totiž, že je to malá postava. Detská. To však na bizarnosti len pridalo.

            Denis sa nebránil (čo ak to vidí iba ona? Čo ak začína byť nenormálna?)

            Tušila.

            (To predsa nie je možné!)

            Pomaly sa približovali ale postava nereagovala.

            (áno, začína blázniť! Pomiatla sa!)

            Dva metre pred zjavením sa opäť zastavila. Uvidela, že postava má tmavé polodlhé vlasy. Hlavu má sklonenú dolu a na zátylku, ktorý im ukazuje, má vlasy rozstrapatené.

            Tak ako ...

            Je to on?

            Ale veď ho vidí! Úplne jasne a neoddiskutovateľne tu a teraz stojí pred nimi.

            Čo mi to robíš?

            Ako? Ako môže, keď je už toľké roky mŕtvy? To sa nedá! Lepkavá hmota na zátylku je krv a stekajúc tej postave po krku zanecháva tmavé čiary ... tak ako vtedy.

            Spomenula si.

            Potok.

            Poznala ho už z diaľky. Bol to on. Pomaly jeho bezvládne telo dvihla a objala ho. Nehýbal sa. Bol studený a úplne biely.

            Je to Ritchie. Stále bola za ním, ale bola si istá. Je to on. Prišiel, aby jej ukázal cestu. Možno, aby sa pomstil (Za čo?). Svet mŕtvych je divný. Niekedy svojou bizarnosťou popiera akékoľvek logické pochody. Zbytočne sa budeme pýtať „prečo?“.

            Odpoveď nie je.

            Rose pristúpila k postave. Ak je to preľud, zmizne. Ak nie ...

            Načiahla sa a v okamihu ako sa dotkla jej ramena ...

            (... chladného a mŕtveho)

            ... postavička prudko otočila hlavou. Sprevádzalo to neľudské a desivé zvrešťanie. Len na moment uvidela na neprirodzene natiahnutej sánke obnažené ostré zuby. Namiesto očí mala temné prázdne diery. Celá tvár bola akoby „vlčia“. Nie ľudská.

            Dostala šok. Zvrieskla a odskočila dozadu. Potkla sa o kameň vytŕčajúci z dna. Stratila rovnováhu a spadla do vody. Prebehlo jej mysľou, že sa nesmie ocitnúť vo vode, pretože „to“ (čo to je, čo to, kurva, je?!) môže využiť situáciu.

            Bol svedkom týchto kreatúr aj Nick?

            Sú to oni pred ktorými utekajú?

            Bože, ale sa zľakla!

            Zaprela sa rukami o kamenisté dno. Dvihla sa.

- Čo sa deje Rose? – zvrieskol prestrašený Denis.

- Čo to nevidíš? – zapišťala so smrťou v hlase a ukázala ... do prázdna.

- Čo mám vidieť? – opýtal sa o poznanie pokojnejšie.

            Pred nimi v potoku nič nestálo. Boli tam sami. Rozhliadla sa okolo ani na druhej strane, ani na brehu, nikde ...

- Stálo to rovno tu.

- Čo?

- Ty si to nevidel?

- Nevidel som nič. Ale muselo to byť ... hm ... keď si sa tak zľakla.

            Štvornožky ostávala v potoku. Ruky aj nohy jej obmývala ticha a studená voda. V obidvoch rukách držala kamene položené na dne a zatínala do nich prsty. Plakala.

            Ritchie, čo mi to robíš?

            (to nebol on, Rose! Nenechaj sa oklamať ... )

            Prečo ani po toľkom čase nevieš nájsť pokoj? Prečo?!

Denis ju pohladil po ramene.

- Bude to dobré. – pošepkal, pričom v hĺbke duše vedel, že to dobré nebude. Už nikdy. – Si len unavená. Poďme si oddýchnuť. Aspoň na chvíľu.

Ritchie

 

            Dohodli sa, že vzájomne prekonajú strach a pokúsia sa nájsť vhodné miesto na oddych. Asi štyristo metrov sa predierali tmavým lesným porastom na druhom brehu potoka, až kým neprišli na malú lúku zo všetkých strán obklopenú lesom.

            Zámerne zišli z cesty. Pri potoku by boli ako päsť na oko. Zvlášť, keď potrebujú založiť oheň, aby sa trochu zohriali a presušili.

            Našťastie prikrývka, ktorú si Rose zbalila nebola takmer vôbec vlhká, ani sveter, ktorý si neskôr obliekla tak, že sa do neho celá skryla ako mačka do klbka.

            Čo to zjedli, aby neumreli hladom.

            Oheň veselo praskal a vysielal dohora mihotavé iskry. Denis sedel s kolenami pri brade a smutne pozoroval žltočervené plamene.

- Pripomína mi to chatu, na ktorú som chodieval s rodičmi.

            Rose na Denisa mlčky pozrela, ale nehovorila nič.

- Kým bol svet ešte normálny.

- Kde robili tvoji rodičia?

            ... kým bol svet ešte normálny?

- Mama bola riaditeľkou strednej školy a otec automechanikom. Mali sme tam veľký kamenný krb, v ktorom sme grilovali kurčatá. Otec ho staval s dedom a ja som pomáhal. Nosil som malé kamienky ... – zasmial sa. - ... a hádzal ich do betónových základov, aby boli pevnejšie.

- A vydržali? – pohladila Denisa po chrbte.

- Minimálne šesť rokov. – odtrhol dlhé steblo suchej trávy a jeho koniec dal do plameňov. Keď ho vytiahol, pozoroval žlté svetielko na konci. – V tú noc, keď sa svet zbláznil, sme boli tiež tam. Na chate sme nemali televízor ani internet. Mama odrazu začala panikáriť a stoj čo stoj sa snažila naladiť rádio, ktoré už nikdy nevysielalo. Vypadli všetky mobilné siete. Mama rozhodla, že sa vrátime do mesta. Že to tam bude bezpečnejšie. Otec súhlasil.

- To bola fatálna chyba. – pošepkala Rose. – Vtedy to bola fatálna chyba.

- Myslíš, že teraz chybu nerobíme?

- Dnes sú mestá pod kontrolou armády. Aj to, do ktorého sa snažíme dostať.

- Ty vieš, že to nie je žiadna výhra. – otočil sa k Rose a tá prikývla.

- Nie je. Ale máš aspoň nejakú nádej, že ťa ochránia.

- A čo ty? – opýtal sa. Hral to na ňu.

            Rose veľmi dobre vedela, čo robia s takými ako ona a Nick. Nemali na výber. Museli sa schovávať aj pred armádou. Ale nevie viac vecí. Niektoré jej Denis už povedal, niektoré jej radšej nehovorí. Necháva jej nádej.

- Ja sa o seba postarám. – pošepkala. Denis si ľahol vedľa nej a hlavu si položil na batoh.

- Si unavená, však?

- Áno, ale neviem či zaspím.

- Povieš mi, čo sa stalo s Ritchiem? – jeho hlas znel nesmelo. Možno sa bál túto otázku položiť. Možno sa bál zápornej odpovede.

            Bolo to už veľmi dávno. Avšak mám to pred očami akoby sa to udialo včera. Pamätám si presné detaily a to je to už asi dvadsať rokov. Ritchie bol najmilší člen našej rodiny. Aspoň spočiatku, kým sa to, čo sme mali, dalo nazvať rodinou.

            Keď ho mama doniesla z pôrodnice, bol maličký, spinkal zababušený v postieľke. Mal jemné riedke vlasy. Spočiatku svetlé. Svetlejšie ako slama. V prvý deň som sa rozhodla, že ho opíšem svojmu denníku. Keby som náhodou zabudla. Ešte nedávno som ho mala niekde odložený.

            ... kým bol svet ešte normálny ...

            Príroda mu neskôr sama zafarbila vlasy do hneda. Vlastne neostala na ňom jediná stopa po slamovobielych vlasoch. Starala som sa o neho najlepšie ako som vedela. Celý život sa točil okolo neho. Niektoré deti zvyknú na svojich mladších súrodencov žiarliť, ale mne to vyhovovalo. Pozornosť som vlastne vymenila za pokoj, ktorý som tým akosi získala. Akoby viac slobody. A ten pocit, možnosť starať sa o niekoho. Bolo to pre mňa jedinečné. Teraz s odstupom času vidím, čo som si vtedy nemohla uvedomiť. Mala som príležitosť pozorovať niečo, čo by Ritchie a ani veľa iných detí nikdy nemohla – ako sa vyvíja, ako rastie a veľa som sa o tom naučila. Ritchie mal zase opačnú výhodu. Učil sa od staršej sestry. Neviem, čo bolo lepšie, ale poznatky, ktoré získal nakoniec nemal možnosť využiť.

            Milovala som, keď som ho mohla dvihnúť na ruky a prenášať ho. Rodičia síce trvali na tom, aby som to nerobila, že vraj dostanem pruh.

            Ritchie rástol, učil sa hovoriť, pýtať sa na záchod, hrať sa, poznávať dobro a zlo. Veď nakoniec sme potom toho zla prežili viac ako dosť.

            Bol odjakživa zvláštny. Bol živý a veľmi rýchlo sa učil. Ani v škole nemal problém. Keď nastúpil do prvej triedy, ja som mala trinásť rokov. Po večeroch som ho sledovala ako sa pasuje s čítaním a písaním. Naproti tomu bol dosť nepozorný. Zábudlivosť bola na dennom poriadku. Snažili sme sa ho naučiť, aby dával viac pozor na svoje veci, aby zatváral dvere od domu, zhasínal svetlo a nezabúdal na slušnosť. Lenže naša rodina začala mať problémy. Ešte keď bol Ritchie prvák prišla kríza a otec stratil firmu, ktorú budoval niekoľko rokov. Nemal zákazky a konkurenčné podrazy spôsobili, že firma padla. Navyše rodičia mali hypotéku a dostali sa do problémov so splácaním. Otec to veľmi ťažko znášal. Až neskôr som sa dozvedela, že Ritchieho chceli dať na jednu z najlepších súkromných škôl, ale kvôli financiám to nakoniec nespravili. Mali sme na mále. Pamätám si ako mama plakala po tom, ako prišla tiež o zamestnanie, lebo sa bála, že nám zoberú dom a skončíme na ulici.

            Otec začal znova piť. A keď pil bol agresívny. Trvalo to celé dva roky. Samozrejme, že to nebolo hneď také zlé, zhoršovalo sa to, stupňovalo sa to. Pamätám si, ako som sa raz zavrela na záchode a s rukami na ušiach počúvala ako sa hádajú.

            Ako matke nadáva. Bol opitý a zlý, no ja som ho chcela poznať a vidieť takého, aký bol pred tým. Takého, akého som ho mala rada.

            Sedela som tam veľmi dlho. Nechcela som a hlavne bála som sa vyjsť. Občas sa stalo, že zbil aj nás. Ťažko nám bolo vysvetliť učiteľke, že modriny má od rôznych pádov. Aj tak nám to neverila.

            Ale nepomohol nikto. Zbil ho asi tri krát. Tesne pred tým ... pred „tým“ ... som začala premýšľať nad plánom o úteku z domu. Viedol ma k tomu nie môj vlastný strach, nie túžba utiecť ako to, že som videla, čo to zanecháva na chlapcovi. Stával sa zlým. Agresívnym. Nadával a prichytila som ho ako týra zvieratá. Zhoršil sa mu prospech a kamaráti o neho prestali javiť záujem. Prestal to byť ten brat, ktorého som poznala a pomáhala vychovávať. Budilo to v ňom akúsi temnú stránku a zároveň boli chvíle, akoby volal o pomoc. Sám mi ležal v náručí a rozprával ako mu je ľúto mamy. Asi sotva chápal príčiny, prečo ju otec zase raz napadol. Akoby v ňom ostávala nejaká schizofrénia a on zvádzal boj s nejakou druhou, zlou osobou v jeho vnútri.

            Mala som našporené peniaze a vlakom som sa chcela doviesť do hlavného mesta, kde sme mali starých rodičov. Myslela som, že by sme u nich našli útočisko a takto utiekli pred problémami.

            Možno som to mala skúsiť.

            Vtedy, keď som sa nakoniec odhodlala vyjsť z toho záchoda, uvidela som ho stáť pri dverách. Bol strnulý, vystrašený, triasol sa a v očiach mal slzy. Cez to všetko neplakal. Celé to videl aj počul. Vôbec to pred ním neskrývali.

            Vtedy som sa rozhodla, že to skúsim.

            Lenže to som ešte netušila, že na to nebudem mať príležitosť. O niekoľko dní na to Ritchie domov večer neprišiel. Otec tvrdil, že je iba s kamarátmi niekde vonku. Klamal. Keď sa dlhšie neukazoval, mama sa rozhodla zavolať políciu.

            Vonku bolo teplo, Slnko už zapadlo, ale nebola ešte úplná tma. Sedeli sme nehnute na verande a tŕpli. Neďaleko tiekla rieka, ktorej vody a brehy boli miestami zradné. Ľahko sa dalo šmyknúť a klamlivo pokojná voda, ukrývajúca víry mohla nešťastníka stiahnuť dolu. Už viac ľudí takto skončilo. Odrazu prišiel šerif a oznámil nám, že naše najhoršie nočné mory sa práve vyplnili. Chlapca našli neďaleko na brehu rieky. Ale neutopil sa. Mal rozbitú hlavu. Keď ho našli už bol mŕtvy.

            Utekali sme tam v nádeji, že to tak nie je alebo, že to nie je on. Nič nebolo tak podstatné, ako presvedčiť sa a uživiť v sebe nádej. Otec s nami nešiel. Ostal v dome. Vôbec sme to však nevnímali, on už bol akoby mimo našej rodiny. Matka odstrčila policajtov a cez krovie utekala dolu k ostatným. Lekár sa ju ešte snažil zastaviť, ale nenechala sa. Pribehla k chlapcovi. Poznala som ho už z diaľky. Bol to on. Bol to Ritchie. Ostala na kolenách, kľačiac pri ňom.

            Pomaly jeho bezvládne telo dvihla a objala ho. Nehýbal sa. Bol studený a úplne biely.

            Na zátylku mal vlasy špinavé a strapaté od krvi, ktorá ako mu stekala na krk, zanechala tmavé stopy. To je niečo, čo ma u prostred noci zobúdza ešte teraz, čo vychádza z tmy naproti mne ako nejaké strašidlo, nočná mora.

            Smršť pocitov, sklamania, beznádeje a straty a následné dni prázdno sa dá len ťažko opísať.

            Vyšetrovanie ukázalo, že to nebolo bez zavinenia. V ten deň otec opäť pil. Bol s chlapcom sám doma. Už sa asi nikdy nedozviem, čo presne sa stalo, či na neho fyzicky zaútočil alebo čo tomu predchádzalo, ale strčil chlapca dolu schodmi. Pri páde si udrel hlavu o ostrý roh zábradlia. Keď otec zistil, že Ritchie nejaví známky života, odniesol jeho telo asi dvesto metrov od domu ku rieke a tam ho nechal.

            Dostal za to desať rokov.

            Ostali sme s mamou samé. Dodnes si vyčítam, že som ho nezobrala a že sme neutiekli. Mohli sa veci vyvíjať ináč, mohli sme na seba upozorniť, možno by som ho bola zachránila. Dodnes sa pýtam, kde som bola v ten deň a prečo som nebola s ním ?

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Všade sú míny, dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Dráždenie čínskeho draka

Donald Trump si už stihol pohnevať Peking. Zrejme to nebolo nedorozumenie.


Už ste čítali?