Neznámo (časť 19.)

Autor: Ľuboš Zahradníček | 1.6.2011 o 22:34 | (upravené 1.6.2011 o 22:40) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  198x

Od vtedy nevnímala čas. Bol jej ukradnutý. Strácal sa a plynul najprv v temnote úzkeho a dlhého tunela, zhmotňoval tmu a ich vlastné obavy pred tým, než sa pohli k jeho východu. Vedeli, že je to jediná vec, ktorú môžu urobiť.

Les

 

Od vtedy nevnímala čas. Bol jej ukradnutý. Strácal sa a plynul najprv v temnote úzkeho a dlhého tunela, zhmotňoval tmu a ich vlastné obavy pred tým, než sa pohli k jeho východu. Vedeli, že je to jediná vec, ktorú môžu urobiť.

            Čo nás tam čaká?

Čakať, trasúc sa z neznáma, ktoré ovládlo chatu nad ich hlavami nemá zmysel. Musia uniknúť.

A neskôr? Keď našli odvahu ...

... čo sa stalo s Nickom?

... a vydali sa do útrob zdanlivo pokojného a tichého lesa, sekundy stále ubiehali akoby pomimo nich. Akoby vôbec neboli dôležité. Iné veci dostali prioritu. Napríklad mesto. Ich cieľová stanica.

Nie je ďaleko.

Najprv dole zo svahu do údolia, k ústiu rokliny a potom po prúde rieky. Možno štyridsať kilometrov.

V ich myšlienkach rezonovala jedna dominanta. Skôr, či neskôr (možno už) sa oni vydajú po ich stopách. Náskok je to, čo ich drží a bude držať pri živote. Svojim spôsobom je tak čas asi tá najdôležitejšia vec na svete.

Aj keď ju práve teraz nemajú.

Nezastavujú sa.

A uteká im rýchlo.

Rýchlejšie pri predstave toho, čo sa dialo v chate. V každom okamihu ako si to prehrala pred očami preletela cez ňu vlna stŕpnutia. V bránici ju zabolelo rovnako ako na konci posledného ročníka na vysokej kole tesne pred štátnicou. Sťažovalo jej to dýchanie, pohyb, sústredenie.

Váhala. Viac krát ale vždy iba na moment. Musela si vybrať pričom ten výber nebol jednoduchý. No vždy sa rozhodla jednoznačne.

Nenecháme ťa tu!

Musím ťa zachrániť. Pôjdem a urobím pre to všetko.

Ak je to tá chyba, od ktorej si ma odhováral, tak prepáč. Spravím ju znova a ani nepremýšľam, že by som sa rozhodla ináč.

Nick ju mal rád. Vážil si ju ako človeka, zvlášť ako ženu. Akoby cítil, že ona je jediná, ktorá reálne môže ochrániť Denisa. Chcel jej v tom pomôcť, ale nikdy by to sám bez nej nezvládol. Preto sa v osudnej chvíli rozhodol obetovať. Možno to, že tam ostal bude v konečnom dôsledku znamenať ich záchranu. Možno ...

A možno nie.

Prehrávala si v mysli to, čo videla, čo počula. Snaží sa to pochopiť, dať tomu akýsi zmysel, pointu. Všetko ničí ten hlúpy pocit neistoty, ktorý v nej ostal po tom, čo zavreli a zamkli dvere v tuneli.

Neistota.

Hrozná neistota.

... je zničujúca.

Čo sa s nim stalo?

 

Stále les

 

            Takmer vôbec sa nezastavovali. Rose premýšľala nad Ďalším postupom a dospela k záveru, že dôležité je dostať sa ku potoku. Následne istú časť trasy prejsť alebo skôr prebrodiť po prúde. Netuší akým spôsobom ich sledujú, ale mohlo by ich to zmiasť alebo aspoň zabezpečiť väčší náskok. Je však dôležité to stihnúť do zotmenia. Keď sa rozhliadla okolo, všimla si, že tiene sa nie len otočili, ale sú už poriadne dlhé. Čoskoro sa zotmie a padne noc.

            Stále sa nachádzali v pomaly sa rozširujúcej rokline. Pri pohľade na vodou vymletú zem a množstvo obnažených kameňov je pravdepodobné, že tu sezónne tiež tečie voda. Nie je to dielom jednorázovej búrky. Skôr pravidelne každú jar topiaci sa sneh vytvorí prameň, ktorý na leto a jeseň vysychá, ak je sucho. Teraz nepršalo už niekoľko týždňov.

            V popredí stále videla konce vrcholky hôr, ktoré by mali znamenať ústie tejto rokliny. Počula šum. Vzdialený ale jasný. Šum vody. Potoka.

            Mali by sa poponáhľať.

 

Potok

 

            Onedlho došli k potoku. Keď Rose urobila rozhodný krok s cieľom ho prebrodiť, Denis ju predbehol a postavil sa čelom oproti nej. Bol rozhodnutý ju zastaviť. Nemal iný plán, netušil kam inam pokračovať, vedel však že tadeto cesta nevedie. Aspoň si to myslel.

            Stál naproti nej ako nejaká nezdolateľná prekážka. Na tvári mal kamenný výraz – aký nikdy nevidela a prvý raz poznala pochyby a nenávisť, ktoré sa v ňom zračili.

            Nenávisť voči nespravodlivosti.

            Bolo to akoby jej ostrým svetlom zasvietil priamo do očí.

- Čo robíš Denis?

            Nebol v tom strach. Ten chlapec sa nebál. Bol až mrazivo pokojný.

            Sklopil pohľad.

- Nick tam ostal. – znelo skôr ako konštatovanie. Čo má na to odpovedať? Váhala.

- Veríš v Boha?

- Tak ostal tam?! – neustúpil.

- Áno ostal tam napospas tým ... – ale nenašla správny výraz.

- Neviem čomu mám veriť. Čo je s ním? Kde je pravda?

- Pravda je to, čomu veríš! – prišla k nemu, vrátila sa tých pár krokov, kvokla si a zahľadela sa mu priamo do tváre, držiac jeho studené ruky.

- Ak veríš, že existuje Boh, tak v tvojom svete a tvojej mysli je. Ak veríš, že svoj osud dokážeš zmeniť, tak tu moc máš.

- A ak tomu neverím?

- Vydávaš sa napospas náhode. Veríš, že je Nick v poriadku? Že ho ešte uvidíš?

            Denis po chvíli so slzami v očiach záporne pokýval hlavou.

- Poznám to. Nick je ... zatratený.

            Ten výraz „zatratený“ ju znepokojil.

            Nechápala to, ale rozhodla sa to nechať tak. Postavila sa a chytila chlapca za ruku. Chcela ho odviesť k samotnému brehu potoka. Denis sa jej však vytrhol. Vzlykajúc dodal: „Čo to nechápeš, Rose?“

            Prekvapene sa otočila.

- Nemáme najmenšiu šancu. Veď ani nevieš poriadne kto sú a ...

            ... čo chcú! Ó, to nie, veľmi dobre vieme, čo chcú. Chcú mňa. Pre moje schopnosti.

- ... a čoho sú schopní.

- Snáď to nechceš vzdať?

- Myslíš, že ich potok zastaví?

- Skúsime to.

- Ani na sekundu. Oni nemajú psov. Nájdu nás nech pôjdeme hocijako.

- Nie, keď sa stihneme dostať do mesta!

            Nastalo ticho. Horský potok šumel akosi pomimo nich. Všetko na chvíľu akoby sa ich vôbec netýkalo. Akoby sa okolo nich vytvorilo vákuum z antipriestoru. Povedal by aj viac. Zbytočne by ju však vystrašil.

- Nenechajú nás tam dôjsť. A pokiaľ áno, je to úplne nepodstatné. Žiadne mesto tam totiž nie je. Neutečieme im – zavzlykal. Objal svoju ochrankyňu. Tá mu to opätovala. – Nechcem o teba prísť. – plakal.

            Prvý krát prejavil takéto city, no zároveň prvý krát vedel, aký osud ich čaká. Jasne a čisto. Tak ako presne vedel, že dnes ráno musia odísť.

            Jednoducho ... vedel. Len tak, z ničoho.

            Potokom sa brodili asi hodinu. Po prúde mohli prejsť niekoľko kilometrov, aj keď to bol nanajvýš zúfalý pokus, ale Rose vedela, že to musia skúsiť. Deň sa chýlil ku koncu a čoraz viac premýšľala, čo budú robiť, až padne noc.

            Podľa mapy je to do mesta ešte dobrých dvadsať kilometrov a je nad Slnko jasnejšie, že s Denisom to nemôžu stihnúť. Nie po svetle.

            Mesiac je v nove, krajinu osvetľovať nebude a žiaden iný možný zdroj svetla nie je. V civilizovanom svete (čo to je?) existovali príručné zdroje svetla, čelovky, mobilné telefóny, ktorými sa dalo pohodlne svietiť na cestu.

            Odišli spolu s civilizovaným svetom a úspešne sa blížia do krajiny mýtov a legiend, ktoré budú za pár rokov rozprávať preživší ľudia svojim deťom.

            Samozrejme, ak nejakí budú.

            Okrem toho, baliť náhradné oblečenie by bol luxus. Krátkosť času a obmedzená kapacita batohov im nedovolili zobrať nič iné iba trochu jedla, vody a dva svetre. V tomto horskom prostredí klesne teplota v noci asi na desať stupňov, čo nie je málo, ale ak práve nesedíte prípadne neležíte v do nitky premočených nohaviciach.

            Musia prejsť koľko zvládnu a zastavia sa až keď sa nebude dať pokračovať ďalej. Na nič sofistikovanejšie neprišla. Voda bola chladná – horský potok sa nezaprie. Odhadla to na asi desať stupňov, aspoň zažijú intenzívnejší pocit tepla bezprostredne po tom, čo z potoka vyjdú na suchú zem.

            Krajina sa zahalila do tmavomodrej, detaily sa strácali a miestami už prestávalo byť vidieť na dno. Na kamene. Aj s popadanými konármi a krami bol problém. Dostávajú sa do bodu, keď skúsia ísť radšej brehom. Popri potoku viedla totiž lesná cesta, ktorá medzi tým zarástla burinou.

            Odrazu niečo v diaľke zahliadla. Keď si uvedomila, že pred nimi v potoku stojí akási postava stuhla strachom.

            Zastavila.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Všade sú míny, dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Dráždenie čínskeho draka

Donald Trump si už stihol pohnevať Peking. Zrejme to nebolo nedorozumenie.


Už ste čítali?