reklama

Neznámo (časť 18.)

Opäť sa ozvalo práskanie. Bližšie k dverám. Kroky akoby dvere obchádzali. Pokračovali pomaly, nemotorne (alebo až príliš „motorne“) ďalej, k oknu s poškodenou okenicou. Nick dvihol hlaveň brokovnice, namieril. Ukazovákom sa dotýkal kohútika. Bol pripravený kedykoľvek vystreliť.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

XXX

Nick oprel svoju brokovnicu do rohu k svojej posteli a do vrecká od nohavíc vložil niekoľko pomerne ťažkých nábojov.

- Mám ju stále nabitú pre istotu. – pošepkal, keď uvidel Rosin pohľad na zbraň. – Cítim sa s ňou bezpečnejšie.

- Pôjdeme tým tunelom.

- Cez tieto dvere sa nedostane nikto. – pozrel sa na ne. Okrem toho, že dvere samotné sú mohutné, majú niekoľko zámkov a sú preložené ťažkými drevenými trámami.

V miestnosti zavládlo ticho. Vôňu ťaživého vzduchu teraz podčiarkoval aj ich vlastný dych. Hlasitý a napätý. Nick obrátil pohľad na chlapca, ktorý vo svojich rukách držal batoh s jedlom. Stál pri stene, asi najbližšie k únikovému tunelu, ktorý bol pár krokov od neho v podlahe. Pristúpil k nemu, aj napriek krátkemu času, ktorý ubehol od kedy ho sem doviedol vystrašeného, raneného a vysileného sa cítil ako jeho otec.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Objal ho, pri čom ho niekoľko krát svojou mohutnou rukou pohladil po vlasoch.

Chlapec s tvárou otočenou k dverám, s očami naširoko otvorenými, akoby ani nevnímal Nickov prejav ochrany. Nick cítil ako sa trasie, aký je strnulý, vystrašený. V tom objatí cítil jeho zabodnutý pohľad.

Rose sa otočila smerom k dverám a v tom ostala nehybne stáť. Všetci stuhli strachom.

Veranda za dverami zapráskala pod váhou číchsi nôh.

Nick sa pomaly postavil, narovnal. Uprene sa pozerajúc pred seba vzal do rúk brokovnicu. Stál tak nehybne, čelom k dverám, držiac ju v oboch rukách. Čakal, čo sa bude diať.

Ako to, že sme ich nepočuli prichádzať? Z kade prišli?“

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Opäť sa ozvalo práskanie. Bližšie k dverám. Kroky akoby dvere obchádzali. Pokračovali pomaly, nemotorne (alebo až príliš „motorne“) ďalej, k oknu s poškodenou okenicou. Nick dvihol hlaveň brokovnice, namieril. Ukazovákom sa dotýkal kohútika. Bol pripravený kedykoľvek vystreliť.

Rose sa zvrtla a potichu naznačila Denisovi, aby čo najtichšie išiel k otvoru v podlahe. Vzala svoj batoh s oblečením. Obaja vošli do chodbičky. Spoločne chytili držiak ťažkého dubového poklopu. Skúsili ho dvihnúť.

Ešte nie ... ešte nie... hovoril si potichu a pekelne sa sústredil. Medzera vo výplni okenice mala cez päť centimetrov na výšku. Nick bol vždy odvážny, no to čo v nej uvidel, ho k smrti vydesilo.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„Veď to vôbec nevyzerá ako ... človek!!!“ prebehlo mu mysľou.

- Čo to je? Čo to, kriste na nebi je?! – zaskučal. Ustúpil o krok dozadu. Šialenstvo. Zahliadol to iba na malú chvíľu. Potom sa to začalo pohybovať späť ku dverám. Ruky v ktorých držal zbraň sa mu poriadne triasli.

Denis s Rose otvorili poklop práve, keď Nick začal panikáriť.

- Nepozeraj sa tam! – prehovorila Rose – Lez dolu, podám ti batohy, rýchlo! – Na tvári, po ktorej mu stekali slzy mu videl panický strach. Počula mu to na dychu, cítila na studenej roztrasenej ruke, ktorá sa jej na chvíľu chytila. S námahou zliezol po rebríku, zatiaľ čo Rose sa pozrela k dverám. Nevidela nič, iba čoraz viac ustupujúceho Nicka, ktorý od strachu mal problém udržať zbraň.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Čo videl?

Čo ho tak rozrušilo? Prečo sa jeho odvaha zosypala, ako domček z kariet?

Čo je za dverami?

- Nick poď! Na čo čakáš? – zakričala.

Neodpovedal, namiesto toho čosi enormnou silou začalo lomcovať s vchodovými dverami.

Nick chcel vystreliť. Zároveň sa kontroloval. Vedel, že broky by dverami pravdepodobne neprešli.

- Do riti! – zahrešila Rose, pričom si uvedomila, že už nie je čas. Zliezla dolu po rebríku k Denisovi. Šialený buchot pokračoval.

- Pomôž mi tie dvere otvoriť! – preriekla. Spoločne sa zapreli do kovových dverí od tunela. Rose vedela, že dvere majú obrovský zámok iba z jednej strany – môžu sa v prípade núdze zamknúť v tuneli a z vonku ich nikto neotvorí.

Nahádzali dnu batohy. Keďže strop bol nízko, museli ísť na kolená.

Hluk ustal. Do chaty vniklo silné oslepujúce svetlo. To, čo bolo doteraz vonku je už v chate. Zoči-voči Nickovi.

Netušila, čo sa tam deje. Počula akurát Nickov krik, z ktorého išiel strach. Čosi nezrozumiteľné zakričal. Následne vzduch preťal ohlušujúci zvuk výstrelu.

Kristepane pomyslela si. Vedela, že na Nicka je už zbytočné čakať. Vliezla rýchlo do tunela. Sama sa trasúc chytila kraj kovových dverí. Snažila sa ich zavrieť skôr, ako sa k ním „to“ dostane.

(- Kurva, kurva, čo to je???!!!)

- Pomôž mi, rýchlo – zakričala na Denisa

(Ďalší výstrel.)

Ťažké dvere dreli o spodok tunelu. Spoločne ich pomaly s námahou zavreli. Z chaty medzi tým prestali prichádzať akékoľvek zvuky.

(Čo je s Nickom?)

Chytila obrovské koleso na dverách ...

(Je mŕtvy?)

... otočila s ním na doraz a mechanizmus ich zamkol v tuneli. Denis hlasite a trhane vzdychal. Z hlasiviek mu vychádzali nekontrolovateľné vzlyky, aj keď vedel (vnuknutie „od nikadial“), že na malú chvíľu sú v bezpečí. Aj keby nie, jeho nezabijú. Potrebujú ho. Rose sa k nemu prisunula, prikryla mu ústa, aby to nebolo tak počuť.

Prestrašená ho tak držala, opierala sa o stenu. Zároveň počúvala či nepríde spoza dverí nejaký zvuk. Bála sa pohnúť.

Nevie ako dlho tak ostali.

(pokračovanie nabudúce)

Ľuboš Zahradníček

Ľuboš Zahradníček

Bloger 
  • Počet článkov:  39
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Vyštudoval som Leteckú fakultu Technickej univerzity v Košiciach. Mám rád turistiku, hudbu (hlavne rock), filmovgé napätie a fotím - hlavne fotky z akcií. Mám rád toleranciu, neznášam extrémizmus, šikanovanie a varenú koreňovú zeleninu :) Zoznam autorových rubrík:  Moja tvorbaSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu