Neznámo (časť 17.)

Autor: Ľuboš Zahradníček | 9.1.2011 o 13:14 | (upravené 9.1.2011 o 14:19) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  201x

Tušil, že sa niečo tam vonku zmenilo za tú chvíľu, ale nevedel čo. Pohli sa aj s Rose do zadnej miestnosti, aby zobrali posledné veci a v najkratšom možnom čase odišli v ústrety temného nekonečného lesa.

XXX

Denis z izby nevyšiel. Strnulo sedel na svojej posteli, vzájomne si držal dlane položené na kolenách. Ani sám možno nevedel či od chladu, ktorý sa pomaly ale isto plýžil z chladných hôr, alebo od akéhosi napätia.

Rose vedela, že chlapec bude potrebovať silu. Musí sa najesť. Doniesla mu jedlo do izby a prisadla si k nemu na posteľ. Denis ju vnímal, registroval, ale nedal to najavo žiadnym pohybom.

- Keď som bola taká ako ty, mali sme na predmestí veľký dom. Veľký, dvojposchodový dom s obrovskou záhradou ... s bazénom. V záhrade okrem ovocných stromov bola veľká bútľavá vŕba. – podvihla obočie – veľmi krásny a starý strom. – pozrela na Denisa a na jej prekvapenie aj Denis otočil hlavu smerom k nej. – Bol tak mohutný že v nás vzbudzoval rešpekt. Môj malý brat sa ho najprv bál ... – usmiala sa a po chvíli dodala. - Volal sa Richie. – a pocítila vo svojom vnútri nedefinovanú bolesť. Aj úsmev sa z jej tváre vytratil. Denis, tváriac sa veľmi múdro sa potichu opýtal „Čo sa stalo tvojmu bratovi?“

Najprv na jeho otázku nechcela odpovedať.

- Odišiel. – pošepkala, no bola na pochybách, či táto odpoveď bude Denisovi stačiť. Skôr ako chlapec zareagoval ďalšou otázkou, Rose pokračovala – Občas sme si zobrali so sebou kamarátov a hrali sa, že ten strom je veľký hrad. Pevnosť. Že v ňom sídli ježibaba a našou úlohou je ten hrad dobyť. - Denis uprene sledoval jej oči, ktoré zasnene hľadeli dolu, do prázdna.

- ... a podarilo sa? – opýtal sa.

- Áno. Boj sme vždy vyhrali. Ten strom bol výzvou pre nás. Liezli sme po ňom, až kým ho jedno leto nezrezali.

- Čo sa stalo s ostatnými?

- Nič. Život išiel ďalej. Prešli sme na iné školy a od vtedy som väčšinu nevidela. Asi si našli svoj vlastný hrad. Dojedz to. – posunula pred neho tanier, vstala a chcela odísť.

- Rose! – zastavil ju Denisov hlas. – Prosím ťa ... – takmer šepkal - ... neurob tú istú chybu ako s Richiem!

- Čo ty o ňom vieš?! – otočila sa a samú ju prekvapilo, akým pohŕdavým tónom to povedala.

- Viem viac, ako si myslíš. Neurob tú istú chybu! – zopakoval.

- Akú chybu? – opýtala sa, no bol to len akýsi zastierací manéver.

- Netráp sa. Nemôže to inak skončiť.

Nie! Toto nebude počúvať! Je hlúpy! Hlúpy, hlúpy, hlúpy! Veď predsa nemôže o neho (opäť) prísť!

Vlasy strapaté a špinavé od hustej čiernej krvi ...

Alebo nie je ...? Čo ak má viac rozumu ako Nick a ona dokopy?

... ktorá jej stekala na krk ...

Čo ak je naozaj taký múdry ako sa zdá? (Je!) Môže dvanásťročný chlapec mať také schopnosti? Môže vedieť viac ako všetci ostatní (Aj keď nemá z kade)? (Môže!)

... a nechávala tmavú stopu.

Môže ho ochrániť (môže!) pred nimi? (Musí!). Ritchie (Denis), čo mi to robíš?

Prečo?

Prečo nevieš nájsť pokoj?

XXX

S Nickom sa rozhodli, že hneď ako sa najedia pobalia nejaké jedlo, teplo sa oblečú aj na prípadnú chladnú noc, ktorú možno budú musieť prečkať vonku, zoberú zbrane a opustia chatu.

Nick stále nebol presvedčený, že cesta do mesta je ideálny nápad, no sám nič lepšie nedokázal navrhnúť. Aj napriek jasnému riziku súhlasil. Najväčšie šance prežiť v meste má Denis, o koho iného tu ide, keď nie o neho?

Keď už boli takmer pripravení, rozhodol sa skontrolovať tajný únikový východ vytesaný do skaly pod chatou. Vchod doň bol spravený asi meter od záchodových dverí. Ťažké dubové dosky prichytené o zbytok podlahy kovovými pántmi sa otvárali smerom dohora. Boli hrubé a veľmi nápadné. V rukách držal veľký železný kľúč od ďalších – kovových dverí.

Až tie sú samotným vstupom do únikovej chodby. Dostať sa k ním sa dá po železnom rebríku. Nick šikovne podložil dubové dvere pripravenou latou a nahliadol do jamy, ktorá sa rozprestierala dolu pod podlahou. Ovanul ho pri tom hnusný zatuchnutý vzduch. Bola hlboká ani nie dva metre a jej rozmery sú také, že sa tam vmestia sotva tri chudé osoby. Vedľa rebríka videl asi meter a pol vysoký vchod uzamknutý onými ťažkými kovovými dverami, ktoré mali farbu popraskanú, miestami vydutú od vlhkosti a na ich povrch výrazne prerážala hrdza.

Opatrne zišiel dolu a dvere odomkol. Kľúč sa dal otočiť iba ťažko, dvere derúc spodkom o kamenný spodok vydávali zvláštny škrípavý zvuk. Pohnúť s nimi tiež nebolo jednoduché. Tvár mu pohladil slabý prievan z tunela. Keď sa strašidelná ozvena stratila, nahliadol do ticha.

Chodba bola nízka, bude sa tade dať ísť iba po štyroch. Na druhý koniec tunela nevidel, lebo sa zatáča doľava a celý je pomerne dlhý, odhadom tristo metrov.

Naháňalo mu to strach.

Keď sa vrátil naspäť do chaty, uvidel Rose stáť v izbe v ktorej spával. Pozerala sa cez poškodenú okenicu von. Do zdanlivo bezpečnej prírody. Postavil sa vedľa nej. Vedel, že ho vníma, aj keď sa na neho nepozrela.

- Istotne vieš, čo robíš?

- Som si istá iba jedným. Nemôžeme tu ostať! – až teraz sa ku nemu otočila.

- Ak tu ostaneme, - pokračovala – zabijú nás všetkých. – klamala, vedel to veľmi dobre. Avšak pravda je to, čoho sa asi najviac bojí. Kvôli pravde musí toto miesto opustiť.

Pokývala hlavou, stisla na malú chvíľu pery.

- Neurobím druhý krát tú istú chybu. – pošepkala. – Nenechám to na osud.

Nick teraz mlčal. Čím ďalej tým viac v ňom rástol akútny pocit, že je čas ...

... zomrieť ...

... vypadnúť.

Nevidel, čo je za okenicou, ale tušil, že sa blížia. Akýsi šiesty zmysel. Spomenul si na to, čo hovorila včera večer Rose. Ešte pár dní pred tým ako Richie zomrel, chlapca stretol. Videl ho sedieť na verande v ošúchaných rifliach, roztrhaných na kolene a starej flanelovej košeli. Videl mu na tvári, že ani s bicyklom položeným na trávniku nie je šťastný. Sálalo z neho akési prázdno.

Hádky bývalo často počuť na ulicu. Určite sa to na ňom podpísalo. Ale vtedy to neriešil. Proste prešiel okolo a o chlapca – tak ako vždy – sa veľmi nezaujímal.

Zvykol nad tým premýšľať. Potom, keď už to bolo jedno.

- Poďme preč! – preriekol znepokojene. Tušil, že sa niečo tam vonku zmenilo za tú chvíľu, ale nevedel čo. Pohli sa aj s Rose do zadnej miestnosti, aby zobrali posledné veci a v najkratšom možnom čase odišli v ústrety temného nekonečného lesa.

Denis sa uprene pozeral na vchodové dvere do chaty a spolu s oknom vedľa si ich premeriaval.

Uvedomil si ... bolo to opäť také vnuknutie „odnikadiaľ“, po ktorom mu prebehlo mysľou „Niet úniku.“ Rozšíril oči a radšej sa nehýbal.

- Už sú tu. – pošepkal. Nepočul ich, ale bol si tým istý. Pod vrstvami oblečenia pocítil mrazivý chlad. Teplota v chate začala klesať. Od strachu ustúpil.

(pokračovanie nabudúce)

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Všade sú míny, dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Dráždenie čínskeho draka

Donald Trump si už stihol pohnevať Peking. Zrejme to nebolo nedorozumenie.


Už ste čítali?